Čítal som nespočetné knihy a úvahy o problematickosti náboženstiev. Stále musím prežívať situácie, že veriaci určité skutočnosti jednoducho zo seba zotrasú. Prečo sa držia toľkých tvrdení, ktoré sú úplne protizmyslové? Ateizmus im berie boha a tým ich náboženstvo; zdá sa, že potrebujú náhradu za stratený orientačný rámec. Tento rámec vidím v Manifeste evolučného humanizmu. Michael Schmidt-Salomon v ňom poukazuje vedecky korektne, no neraz polemicky, na problematiky náboženskej viery. V rozumnom uvažovaní, vede, umení a filozofii vidí možnosti nájdenia zmyslu vecí a javov na tomto svete.
Najneskoršie od osvietenstva platí vedecký poznatok za kráľovskú cestu k zvyšovaniu všeobecného životného štandardu, oslobodeniu od povier a tradícií, ako aj k riešeniu väčšiny veľkých svetových hádaniek. To odčarovalo človeka, „korunu “ stvorenia. Žiadne existujúce náboženstvo sa nedá uviesť do súladu s výsledkami vedeckého výskumu. Michael Schmidt-Salomon vidí aj v tradičnom humanizme problémy, a preto navrhuje, aby sa moderný humanizmus ďalej vyvíjal a niesol meno „evolučný humanizmus“.
Do pojmu „humanizmus“ možno zhrnúť všetky tie myšlienkové prúdy, ktoré vo svojej teórii a praxi nevychádzajú z predstavy boha alebo spasiteľských výkladov, ale z reálnych ľudí; za cieľ si kladú také životné podmienky, ktoré umožňujú slobodné rozvíjanie osobnosti. Musíme spoznať, za akých okolností sa uvoľňujú pozitívne ľudské potenciály a raz konečne začať ich vážne podporovať.
Princíp sebeckosť: Evoluční humanisti pripúšťajú, že človek sa vo svojich konečných cieľoch nelíši od myši domácej. Ako táto sa rodíme s vrodeným sklonom stupňovať potešenie a zmenšovať utrpenie. Schopnosť kultúrne či ideologicky preformovať sebeckosti je špecifická ľudská vlastnosť. Len ľudia sú za určitých okolností hotoví riskovať vlastný život za „vyšší ideál“. Žiadnej opici by neprišlo na um hádať sa kvôli demokratickým pomerom vo svojej skupine, prípadne ešte menej zrieknuť sa banánu na tomto svete za sľub väčšej odmeny na onom svete. Ľudská kultúra síce nevládze celkom prekonať biologicky naprogramovanú sebeckosť, ale vie jej dať najrozmanitejšie prejavy. Čo považujeme za hodné snaženia, závisí od kultúrnej a technologickej úrovne, módy, tradícií, filozofií, náboženstiev atď. Zrejme nám nestačí žiť jednoducho zo dňa na deň, ale snažíme sa dať svojej existencii nejaký „zmysel“.
Homo sapiens sapiens sa javí kritickému, vedecky vzdelanému pozorovateľovi dnes už nie ako bohom chcená koruna dobre mysleného a podareného stvorenia, ale ako nezamýšľaný okrajový jav bezcieľneho vesmíru. Evoluční humanisti zdôrazňujú, že práve prijatie hlbokej bezcieľnosti našej existencie vytvára voľný priestor pre individuálne určenie zmyslu. V bezcieľnom vesmíre sa teší len človek z privilégia, že môže dať zmysel svojmu životu. Epikuros videl najväčšie dobro na zemi v šťastí, najväčšie zlo v nešťastí. Bol presvedčený o tom, že zmysel života sa dá poňať len zmyslovo a nie nadzmyslovo a pokúšal sa odobrať svojim blízkym strach z bohov a zo smrti. Ale počas storočí nachádzali jeho myšlienky ďaleko viac nepriateľov ako stúpencov. Ľudia sa nevedeli spriateliť s myšlienkou, že zmysel života spočíva v samom živote. Túžili po vyššom, všetko obsiahajúcom zmysle, ktorý prevýši týchto pár rokov na zemi a mal „eliminovať“ smrť. Náboženstvá ponúkajú takýto „nadzmysel“.
Rozdiel medzi človekom a jeho zvieracími príbuznými spočíva v predvídaní budúcich potrieb. Aj šimpanz vie síce plánovite zhotoviť nástroj, ale robí to na popud pocitu akútneho hladu. Človek sa stará o budúcnosť, je zvedavý a rád robí pokusy, no má aj obavy pred neistotou. Pri vyrovnávaní sa s prírodou a kultúrou hľadá odpovede na otázky o svojej existencii. Kde sa tu nabral, kam má namierené, prečo vôbec existuje? Odpovede dostáva od štátnych a právnych ustanovizní, ideológií, kultúrnych tradícií a predovšetkým od náboženstiev. To, že veľké náboženstvá pretrvali až dodnes, a to napriek dôkazom ich omylov a ich zhubných etických dôsledkov, dá sa pripísať na vrub sleposti voči tradíciám. V skutočnej náboženskej viere sa všetky protiargumenty kritického rozumu rigorózne zamlčujú. V „ľahkej verzii“ náboženskej viery, ktorá sa v Nemecku praktizuje už desaťročia, sa berú do ohľadu vedomostné pokroky. Už dávno sa neverí na Adama a Evu, na peklo a čerta, na démonov a Ježišovo zmŕtvychvstanie. Nazývajú sa kresťanmi, hoci vykupiteľský čin mesiáša sa tým všetkým stáva otáznym. To, že slepota voči tradíciám je vo veci náboženstva natoľko očividná, súvisí pravdepodobne s tým, že sa získava už v najútlejšom detskom veku. Preto evoluční humanisti volajú po prekonaní slepoty voči tradícii, ale aj proti postmodernej ľubovoľnosti názorov.
Vedecky rozmýšľajúcim ľuďom sa niekedy namieta, že náboženskú vieru nahradili vierou vo vedu. Kým však vedci vedia, že veria niečomu, čo sa dnes vidí uveriteľné, už zajtra však môže byť prekonané, náboženskí veriaci veria, že vedia niečo, čo bude platiť aj zajtra, hoci to už dnes neplatí. Kultúrne oporné piliere evolučného humanizmu sú veda, filozofia a umenie. Kto sa na ne vie odvolať, ten vie, že oproti náboženstvám existujú oveľa lepšie alternatívy; rozhodne odmietajú tézu, že by človek potreboval náboženstvo.
So zreteľom na celosvetovo sa vzmáhajúci fundamentalizmus je preto nevyhnutné pôsobiť na proces svetového náboženského odzbrojenia. Až keď už nebudeme navzájom vystupovať ako kresťania, židia, budhisti, hindovia či ateisti, ale ako slobodní a rovnoprávni ľudia, bude vôbec možný sociálny mier.
Problematickosť posvätných textov sa podrobne preberá v početných knihách. Náboženské myslenie, zamerané na posmrtný život, sa dá chápať ako rozum napádajúci vírus, ktorý vie myslenie aspoň čiastočne ochromiť. K infekcii dochádza spravidla v ranom detskom veku a prejavuje sa tým, že žiaden mýtus, žiadne pobožné rozprávanie, žiaden nápad nie je príliš absurdný, aby sa mu neverilo, aby sa nešíril a dokonca sa zaň nebojovalo. Kým vo vede platí primát lepšieho argumentu, v náboženstve platí primát väčšej moci, ktorú údajne dal svojim pozemským zástupcom najmocnejší vládca, boh.
Evoluční humanisti sú stúpenci naturalistického obrazu sveta. Otázku existencie boha a významu biblie preberajú vedecky korektne, ale často aj provokatívne. Nakoniec negujú všetky zázraky, osvietenia, zmŕtvychvstanie, vykúpenie a osobného boha. Ako mohli hrať náboženstvá napriek všetkým týmto mankám v dejinách ľudstva a až dodnes takú významnú rolu? Nijaký personálny šéf neprehovorí nikoho na spáchanie udalostí 11. septembra; mocné neskrotené náboženstvá to dokážu.
Pre evolučných humanistov je veľmi dôležité odhaľovanie reálnych nezmyslov, skrývajúcich sa za náboženskými výmyslami, Len tak sa dá pôsobiť proti v poslednej inštancii bojovne náboženskej getoizácii ľudstva. Na jej miesto by mala nastúpiť pestrá humánna svetová kultúra, vyznačujúca sa otvorenosťou a pochopením poslania, že treba slúžiť ľuďom a nie ľuďmi stvoreným bohom.
Mnohí radi šíria povesť, že záväzné etické smernice sme dostali od boha. Už Sokrates doviedol tento omyl ad absurdum dobrými argumentmi. Je pravda, že ľudia vždy vydávali svoje predstavy hodnôt za boží príkaz, čím ich urobili nenapadnuteľnými, alebo ich zahmlili závojom slov. Tak napríklad Hans Küng takto odôvodňuje podklad svojho náboženského svetového étosu:
„Kategorickosť etického nároku, bezvýhradnosť povinnosti, sa nedá odvodiť od človeka, ale len od niečoho nepodmieneného, absolútneho, čo dokáže sprostredkovať prevažujúci zmysel, ktorý prenikne jednotlivca, aj ľudskú povahu a áno, celú ľudskú spoločnosť.“
Kto čo aj len spolovice úprimne narába so svätými textami, vie, že s humanitou, poskytnutím ľudských práv, demokraciou, slobodou myslenia atď. majú srdečne málo spoločné.
Je historicky nezvratnou skutočnosťou, že základné práva, osobitne základné ľudské práva, ktoré tvoria základ modernej otvorenej spoločnosti, nevznikli na pôde náboženstiev, ale sa presadili v priebehu storočia trvajúceho sekulárneho emancipačného boja proti mocenským nárokom cirkví. Vatikán dodnes neratifikoval Európsku konvenciu ľudských práv.
Problematika evanjelických cirkví na tom nie je o nič lepšie, najmä ak sa pozrieme na dnešné Spojené štáty americké. Rovnako je to s nekresťanskými náboženstvami, osobitne s islamom. Všetky správy svedčia o tom, že mnohí západní intelektuáli sa s veľkou vynaliezavosťou snažia oslabiť význam náboženstiev v súčasných svetových politických konfliktoch. Kantovi by nebolo ani vo sne napadlo, že o dvesto rokov po jeho smrti bude vývoj smerovať k novému veku protiosvietenstva, v ktorom budú takt udávať boží bojovníci rozličnej farby a spoločnosť bude podľa toho tancovať. Toto nebezpečenstvo nám dnes hrozí.
Optimistické predpovede osvietenstva zhasli najneskoršie v polovici 20. storočia s politickými náboženstvami národného socializmu a boľševizmu. Problém spočíva v „polovičnom osvietenstve“: v spoločnosti sa rozvíjal len ten aspekt osvietenstva, ktorý sa dá opísať pojmom inštrumentálneho rozumu a prakticky etické svetonázorovo pozitívne impulzy sa naširoko ignorovali. Nikdy by nebolo došlo k Hitlerovmu uchváteniu moci, keby boli primát samostatného kritického myslenia zaujali princípy osvietenstva, čestnosť a princíp spravodlivosti, namiesto primátu autority. Keby skepsa voči posvätným absolútnym hodnotám a záväzok voči čisto svetskej argumentácii už v dvadsiatych rokoch minulého storočia boli našli širší ohlas. Dnes vieme, že pozitívnymi návrhmi treba určovať sociálne pozadie, na ktorom môže skutočne produktívna, proti totalitárnym mechanizmom imúnna sloboda rozvíjať samostatný život. Maj odvahu použiť vlastný rozum.
Duch by chcel, ale telo je slabé. Etické hodnoty nemáme od boha ani od prírody. Etika a morálka sú pojmy, ktoré vyrobil človek. Prirodzené správanie sa nie je ani etické, ani morálne. Etická argumentácia cieli na čestné riešenie záujmových medziosobných konfliktov. Uspokojenie sebeckých potrieb sa stáva etickým problémom až vtedy, keď sa má diať na úkor niekoho druhého. Údajnej pomoci nejakej morálky sa môžu evoluční humanisti ľahko vzdať. Pochopili, že nemá zmysel chcieť potlačiť sebectvo, základný princíp života, prameň všetkej tvorivosti, priateľstva a lásky.
Chod dejín neurčujú krásnoduché idey, ale rukolapné sebecké, najmä ekonomické, záujmy. Sebecká snaha jednotlivca je najlepší predpoklad pre dobro všetkých. No číhajú pri tom nebezpečenstvá. Evolúcia neznamená len pokrok, a už vôbec nie pokrok v humanistickom a osvietenskom zmysle slova. Trhový princíp uspokojuje potrebu jednotlivca, ale len ak je tento zákazníkom schopným platby. Ostatní dostanú z koláča dieru. Ako sa dá sebeckosť jednotlivcov uviesť do humánnych koľají? Spoločnosť, v ktorej je len 20 % členov produktívne činných, kým ostatných 80 % je pacifikovaných/upokojených „titty-tainmentom“ (zábavou s prsičkami), sa nakoniec rozpadne. Až keď bude právo na vzdelanie zaručené pre všetkých, bude sa môcť vravieť o spravodlivej spoločnosti. Bez rozsiahlej ofenzívy vzdelávania, založenej na najlepších tradíciách vedy, filozofie a umenia a odhaľujúcej omyly najposvätnejších nedotknuteľných tradícií nebude možné definovať tak nutne potrebné lepšie pravidlá ľudského spolunažívania.
Etika evolučného humanizmu zahŕňa aj zvieratá, najmä zvieratá s centrálnym nervovým systémom. Dať prednosť nejakému životu len preto, že patrí k nášmu rodu a vylúčiť z úvah zvieratá, je rasizmus a volá sa speciesistickým rasizmom, speciesizmom. Zodpovedný prístup k nie-ľudskej prírode vyžaduje zásadnú revíziu súčasného názoru na ľudí a zvieratá.
Početné milióny ľudí, ktorí sa rozišli s etablovanými náboženstvami, ostávajú v masmédiách a politike neviditeľné, kým veľké cirkvi napriek ústavou zaručenej odluke štátu a cirkvi požívajú ohromné privilégiá. Už v roku 2003 boli bezkonfesijní občania s počtom 31,8 % (v Nemecku) najpočetnejšou skupinou a toto číslo sa od tých čias zvýšilo. Kto považuje humanizmus a osvietenstvo za vedúcu kultúru, pre toho je náboženstvo súkromná záležitosť. Každý smie veriť, čo chce; myšlienky sú slobodné, majúc právo aj na nerozumnosť. Kto schvaľuje ako vedúcu kultúru humanizmus a osvietenstvo, schádza z cesty fundamentalizmu a ľubovoľnosti. Táto vedúca kultúra sprostredkuje na jednej strane dostatočnú orientáciu pri hľadaní zmyslu a rozumných pravidiel spolužitia. Na druhej strane je dosť otvorená, aby neprípustne neobmedzovala suverenitu človeka. Nič tu necieli na smutnú monokultúru, ale na rozkvet živej jednotne humánnej a mnohorakej svetovej kultúry.
Proti všetkým ukrutnostiam minulosti stoja veľké diela umenia, vedy a filozofie. Schopnosť empatie nás necháva nielen snovať intrigy, ale aj pokúšať sa zmenšiť utrpenia tohto sveta. Možno je najväčším činom nášho egoizmu jeho šírenie na druhých. Skúsenosť vyzdvihuje ako najšťastnejšieho toho, kto robí šťastnými mnohých druhých. Radostná zvesť evolučného humanizmu sprostredkuje zmysel, ktorý sa skutočne dá prežívať a nemusí sa nadzmyslovo vysnívať. Nie tie údajne nadzmyslovo zaručené skúsenosti z oného sveta, ale zmyslovo prístupná kvalita tohto života sľubuje novú ľahkosť bytia.
Tento prehľad bol prednesený na konferencii Medzinárodnej spoločnosti Ericha Fromma 20. – 22. 11. 2009 v Hamburgu na tému „Cesty z odcudzenia pri zaobchádzaní s náboženstvom“.
Copyright © 2011 by Helmut Graf, Hellewiesenstr.16, D-73061 Ebersbach; e-mail: hhgraf@gmx.de.
Autor: Herbert Schnädelbach.
Prameň: Helmut Graf, Das „Manifest des evolutionären Humanismus“ von Michael Schmidt-Salomon.
Preložil Rastislav Škoda.
Článok bol pôvodne uverejnený v Zošitoch humanistov č. 106 v pondelok 7. decembra 2015.