Kategórie
Knihy

Náboženstvo starých Egypťanov

Dejiny starého veku.

Učebnica Dejiny starého veku

Starí Egypťania verili, že na svete sú všemohúci duchovia a bohovia, ktorí žijú v stromoch, vo zvieratách, v riekach, v horách atď. Nevedeli si vysvetliť príčiny choroby, smrti, zmeny v prírode a verili, že všetky tieto javy riadia dobrí a zlí bohovia.

V každom nóme [1] uctievali svojich bohov. Hlavnému bohovi, ochrancovi nómu, postavili chrám. Postupom času sa o uctievanie bohov starali špeciálni ľudia, zvaní žreci (kňazi). Opatrovali sochy bohov v chrámoch, prijímali pre bohov dary a odriekali modlitby. Keďže povolanie kňaza bolo veľmi výhodné a pohodlné (žil z darov a nemusel platiť dane), kňazské funkcie si privlastnila šľachta.

Bohov alebo bohyne si obyčajne zobrazovali ako zvieratá. Takúto predstavu o bohoch mali Egypťania od pradávna, keď ich hlavným zamestnaním boli poľovačky. Vtedy každý poľovnícky kmeň mal nejaké zviera ako boha – ochrancu; teda aj boh sa nazýval menom tohto zvieraťa. Zvlášť uctievali býka Apisa a kravu Hator. Aj mnoho iných zvierat uctievali ako posvätné, napr.: krokodíla, leva, hada, sokola, mačku a i. Tieto zvieratá chovali pri chrámoch, po smrti ich balzamovali a pochovávali do hrobiek.

Egypťania zbožňovali aj slnečné teplo pre jeho veľký vplyv na poľnohospodárstvo. Bohov slnka bolo niekoľko. Najdávnejším a najuctievanejším bohom slnka bol Ra. Egypťania verili, že boh Ra stvoril zem, ľudstvo, živočíšstvo a rastlinstvo.

„Keď ja otvorím oči – hovorí v jednej báji Ra – na zemi je svetlo; keď ja zatvorím oči, na zemi je noc. Ja posielam ľuďom povodne a robím oheň.“

V inej báji sa hovorí, že ľudia, ktorých stvoril boh Ra, začali hrešiť. Ra ich potrestal a poslal na zem svoju dcéru Hator. Ona prijala obraz divého zvieraťa a začala ničiť ľudstvo. Ra sa zľakol, že vyhubí všetko ľudstvo, a rozkázal rozliať celé jazero opojného nápoja na cestu, po ktorej išla dcéra. Hator sa napila a zaspala. Tak sa ľudstvo zachránilo od úplného vyhubenia.

Takýmito mýtmi sa usilovali kňazi (žreci) nahovoriť ľuďom strach a pocit osobnej bezmocnosti pred bohmi. Pravda, toto bolo výhodné pre šľachtu a panovníkov, ktorí sa pokladali za vyvolených od boha.

Egypťania za božstvo počítali aj Níl, od ktorého záplav závisel celý ľudský život v Egypte.

Bohyňa Izis a boh Oziris

V celom Egypte sa uctieval boh zeme a úrody Oziris a jeho žena Izis. Podľa mýtu bol Oziris kedysi panovníkom Egypta. Bol dobrý a naučil ľudí pôdohospodárstvu. Ale mal zlého brata Seta, ktorý zo závisti zabil Ozirisa. Ozirisov syn v krvavom boji zvíťazil nad Setom. Bohovia vzkriesili Ozirisa a urobili ho vládcom záhrobného života. Tento mýtus o smrti a vzkriesení Ozirisa objasňuje predstavu Egypťanov o každoročnom odumieraní a oživení prírody.

Egypťania verili v posmrtný život. Podľa ich bájoslovia Oziris v záhrobnom kráľovstve sedel v sále pravosúdia. Pred ním stáli váhy, na ktorých vážil srdce zomrelého, aby sa presvedčil, či bol bohabojný, či môže prísť do raja. Bohabojný človek sa dostal do raja, kde bolo viac vody ako na zemi a pšenica vyššia ako človek. Egypťania verili, že zomrelý bude žiť v raji s bohmi, že sa bude člnkovať na podzemnom Níle v zlatom člne a bude jesť potravu bohov.

Príbuzní zomrelého sa starali, aby zomrelý mal všetko, čo potrebuje v záhrobnom živote. Postavili pred neho veľkú hrobku, do ktorej dali odev a potravu. Pri pohrebe prinášali obete.

Do rakvy vložili zvitok papyrusu – „knihu mŕtvych“. Bol to zborník modlitieb a zaklínaní proti nebezpečenstvám duše v záhrobnom živote. „Kniha mŕtvych“ slúžila na ospravedlnenie pred súdom Ozirisa.

Aby sa telo zomrelého zachovalo na veky, Egypťania ho balzamovali, premenili na múmiu. Mŕtvolu najprv zbavili všetkých vnútorností, potom impregnovali a napokon natreli vonnými masťami, obalili do plátenných obväzov a vložili do rakvy (sarkofágu). Telo takto opatrené nezotlelo, ale sa zachovalo neporušené veľmi dlho, v hojnom počte až podnes.

Egyptský sarkofág

Chudobní si nemohli stavať hrobky. Taktiež „kniha mŕtvych“ a balzamovanie bolo pre nich veľmi drahé.

Kňazi učili chudobných, že poslušnosťou a trpezlivosťou si môžu zaslúžiť raj. Hovorili:

„Boh ľúbi poslušných, neposlušných boh nenávidí.“

Chudobní sa báli Ozirisovho súdu, a preto trpezlivo znášali svoj ťažký údel a verili, že po smrti budú odmenení za svoj krutý život.

Kňazi v Egypte dostávali veľké dary a mali veľký vplyv. Neskoršie sa ich moc a bohatstvo stávalo nebezpečným aj pre samotných panovníkov. Egyptský panovník Amenotep sa pokúsil autoritu a bohatstvo kňazov obmedziť tým, že miesto uctievania veľkého množstva bohov zaviedol uctievanie jedného boha Atona, ktorého zobrazoval ako slnečný disk; sám ako obzvláštny ctiteľ slnka prijal meno Echnaton. Týmto spôsobom chcel zničiť moc miestnych kňazov, ktorí v každej oblasti slúžili svojim bohom. Všetko bohatstvo chrámov a kňazov chcel sústrediť do svojich rúk. Táto reforma, prvý prejav monarchizmu, sa neudržala a po Echnatonovej smrti bol obnovený bývalý spôsob uctievania bohov. Týmto vplyv a bohatstvo kňazov sa zväčšovalo.


[1] Zo začiatku Egypťania žili v jednotlivých kmeňoch. Budovanie zavodňovacích zariadení bolo veľmi namáhavé a nákladné, a každému kmeňu sa práce na malom území neoplácali, preto sa kmene začali združovať do väčších spoločenských skupín (okresy) a tieto sa potom združovali vo väčšie celky – nómy (kraje). Takýchto nómov bolo v Egypte asi 40. Nómy mali svoje pomenovania: „Sokol“, „Šakal“, „Zajac“, „Čierna krava“ atď. Početnejšie a výbojnejšie rodiny v nómoch sa zmocňovali lepšej pôdy, väčšej vojenskej koristi, nútili zajatcov-otrokov a často aj súkmeňovcov pracovať pre seba. Tak vznikla v nómoch bohatá a vládnuca šľachta.

Ostatní obyvatelia nómu boli sedliaci, ktorí pracovali na svojich poliach a museli platiť dane náčelníkovi nómu – nomarchovi. Nomarcha riadil všetky záležitosti nómu. Nómy boli v skutočnosti malými samostatnými štátmi (kráľovstvami).

Nóm (mužský rod) – v starovekom Egypte správna jednotka na čele s nomarchom.


Úryvok pochádza z učebnice Dejiny starého veku.

Autor učebnice: A. V. Mišulin.

Učebnica je pomocná kniha dejepisu pre I. triedu škôl III. stupňa. Schválilo ju Povereníctvo školstva, vied a umení výnosom z 28. júna 1949, č. 105.413/49-III/1, ako pomocnú knihu pre I. tr. škôl III. stupňa v prvom vydaní.

Štátne nakladateľstvo v Bratislave 1949. Tlačila kníhtlačiareň Ľudotypia v Bratislave, Malinovského 27.


Pre čitateľov pripravil Ján Parada.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *