Rastú ceny palív, potravín, stavebných materiálov, čoskoro môžeme očakávať rast cien energií pre domácnosti. Podľa odhadu Ministerstva financií po prvýkrát od roku 2012 nebude rast miezd stačiť na rast cien a reálne mzdy poklesnú o 1,5 %. Nie je to len slovenský fenomén, napríklad v Nemecku reálne mzdy poklesli už v roku 2021.
Aj z tohto dôvodu sa množia otázky verejnosti aj médií, či „vláda spravila dosť“. Ekonomická odpoveď na takúto otázku však neexistuje. Nárast cien je objektívny ekonomický fakt, vychádzajúci zo súhry mnohých udalostí. Tri udalosti radíme medzi kľúčové. Prvou je samozrejme vojna na Ukrajine, ktorá dramaticky narušila výrobu, dopravu, aj obchodné vzťahy s Ukrajinou a Ruskom. Druhou je pandémia, ktorá v Číne naďalej vyvoláva politickú reakciu v podobe rozsiahlych lockdownov. Tretia udalosť je dlhodobejšieho charakteru, je ňou peňažná expanzia („tlačenie peňazí“) za ostatných 10 rokov. Vysvetľovali sme ju nedávno v našej publikácii Drahý nový rok.
Rast cien je spôsobený tým, že na skladoch a pultoch je menej tovarov (ropy, obilia, rúd, strojov) a v peňaženkách spotrebiteľov a investorov je viac bankoviek, ktoré sa tieto tovary snažia nakúpiť. Vyššie uvedené faktory povedú k zníženiu životného štandardu širokých vrstiev obyvateľstva vo svete a žiadna vláda svojimi opatreniami nemôže tento fakt zmeniť. Rôzne dávky, dotácie či regulácie len menia jeden náklad za iný.
Každá dotácia vedie k prehĺbeniu rozpočtového deficitu, vyššiemu dlhu, a tým k vyšším daniam. Cenové regulácie vedú k zmene výroby, poklesu investícií, a tým k väčším nedostatkom a ultimátne k prídelovému systému. Cenou za proklamované „zníženie dopadov rastu cien“ je poškodenie ekonomiky a ďalšie zníženie životného štandardu.
Kým vznik vojnového konfliktu či vírusovej pandémie vlády nedokážu ovplyvniť, zmeniť sa dá len prístup k monetárnej politike (tlačenie peňazí), ktorá ovplyvňuje práve množstvo bankoviek v peňaženkách. Tú má ale teraz v rukách ECB a vplyv slovenskej vlády na jej rozhodnutia je minimálny. Plošné poskytovanie peňažných dávok pre všetkých by okrem iného ďalej stimulovalo rast cien.
Rozumieme, že prudké zhoršenie ekonomickej situácie môže viesť k hlbokým sociálnym dopadom. Ak má vláda záujem vyhnúť sa im, jediným reálnym riešením je cielená pomoc najchudobnejším 10 – 15 % obyvateľstva. Preto oceňujeme, že Ministerstvo práce sociálnych vecí a rodiny aspoň pri šiestich položkách inflačnej pomoci túto pomoc cieli na zraniteľných. Nanešťastie, siedma položka (prídavok na dieťa) je plošná a spotrebuje viac ako polovicu celkového finančného objemu inflačnej pomoci.
Ďalším vhodným príkladom do budúcna môže byť zvýšenie dávok v hmotnej núdzi, ale hlavne rozšírenie príspevku na bývanie, ktorý by mohol byť poskytovaný aj domácnostiam, ktoré ešte nie sú v hmotnej núdzi. Takýto príjmovo a výdavkovo testovaný príspevok existuje aj v Českej republike, čo tamojšej vláde umožnilo promptne zareagovať na rastúce ceny energií.
Stredná vrstva sa však musí pripraviť na to, že akákoľvek pomoc pre ňu by bola len presúvaním eur z jej ľavého vrecka do pravého. Široko koncipované dotácie by stredná vrstva aj tak nakoniec musela zaplatiť vyššími daňami.
S 5-miliardovým deficitom a s celkovo rizikovou mierou udržateľnosti má Slovensko jedny z najmenej zdravých verejných financií v EÚ. Je to dôsledok plytvania peniazmi v dobrých časoch. Posledných niekoľko rokov sme zažili mnoho desiatok opatrení „sociálnych balíčkov“, ktorými sa kupovala priazeň voličov miesto odkladania si na horšie časy. Horšie časy sú tu. Neopakujme tie isté chyby plošnými dotáciami, teraz je potrebná rozpočtová zodpovednosť a maximálna adresnosť sociálnej pomoci.