www.humanisti.sk
Súťaž o knihu
Webhouse.sk
Podporujeme
Spoločnosť PrometheusEthos – občianske združenie so zameraním na etiku, humanizmus a sekularizmusHumanisti Slovenska – občianske združenieZošity humanistovVladislav Marušic – ALTERNATÍVAAteisti Českej republiky Voľná myšlienka v ČeskuThe BrightsAdam Roman
Spolupracujeme
Slovenské súťaže.skNAJsúťaže.skeSúťaže.skKochlear.czÚnia nevidiacich a slabozrakých SlovenskaEurobabička Českej a Slovenskej republikyHoax.skdTest
Iné médiá
Adresa redakcie
e-mailová adresa redakcie
Internetový čas
Internet time: @640
Počítadlo


Spam poison

Dar našich predkov

(Doslov k výberu zo slovenskej ľudovej slovesnosti)

Čarovné zrkadloV kultúre slovenského ľudu zaujíma ľudová slovesnosť významné postavenie. Tradičná slovenská ľudová kultúra bola v podstate roľníckou kultúrou, ktorá sa po stáročia formovala v dedinskom prostredí. V minulosti bola aj pomerne jednotná. Približne od konca 19. storočia, a najmä v posledných desaťročiach nášho storočia, začal sa jej obraz citeľne meniť. Spôsobili to premeny v živote nášho vidieka. Rozvoj priemyslu, dopravy, obchodu vyvolal veľký pohyb obyvateľstva medzi jednotlivými oblasťami i medzi mestom a dedinou. Poľnohospodársku malovýrobu na drobných roličkách, organizovanú spravidla ešte podľa starých zvyklostí, vystriedalo hospodárenie na veľkých plochách za pomoci výkonných strojov s využívaním najnovších výsledkov vedy a techniky. Ľudia na dedine prestali byť poväčšine zviazaní s pôdou, prudko vzrastala a rastie ich vzdelanosť, čítajú knihy a časopisy, počúvajú rozhlas, sledujú televíziu. Niekdajšiu uzavretosť dedinského života vystriedal živý styk s inými prostrediami, inými krajmi, ba i národmi. Tieto skutočnosti vždy niesli so sebou aj živú výmenu kultúrnych hodnôt. A tak ľudová kultúra nemá už v súčasnosti v živote nášho ľudu niekdajšie dominantné postavenie, mnohé sa z nej postupne vytráca, ustupuje, vznikajú však aj hodnoty nové. Tieto premeny zasahujú i ľudovú slovesnosť, ktorá vždy bola a aj v súčasnosti ostáva svojráznou časťou ľudovej kultúry. Teda poznať ľudovú slovesnosť ako celok v živej podobe dnes už nie je možné. Treba sa však oboznámiť s jej tradičnými formami, lebo ide o významné kultúrne dedičstvo.

Pod ľudovou slovesnosťou rozumieme ústnu poetickú tvorbu ľudu. Často sa najmä v odbornej spisbe používa na jej označenie medzinárodný termín folklór (ktorým sa však niekedy nesprávne označuje ľudová kultúra vôbec, prípadne niektoré iné jej časti). Pod tento termín zahrnujeme ľudové rozprávky a povesti, ľudové piesne, príslovia, porekadlá a pranostiky, ľudové hádanky, ľudové divadlo, tzv. detský folklór a pod.

Obsahom tejto knihy sú vybrané diela ústnej slovesnosti slovenského ľudu, usporiadané podľa druhov do väčších celkov a vo vnútri členené do menších skupín. Na prvom mieste sú v nej ľudové rozprávky. Ľudové rozprávky sú podstatnou zložkou prozaických útvarov ústnej slovesnosti a obsahujú viacero žánrov: poverové rozprávky, rozprávky o zvieratách, ľudové legendy, realistické rozprávky, humoristické a satirické rozprávky a ľudové anekdoty. Okrem toho stretávame sa v ľudovej próze s veľkou – a od rozprávok v užšom slova zmysle sa oddeľujúcou – skupinou podaní, ktoré nazývame povesťami. V posledných rokoch púta pozornosť bádateľov i tzv. spomienkové rozprávanie, ktoré síce často smeruje k povesti, predsa však tvorí osobitnú skupinu ľudového rozprávania.

Jednotlivé rozprávkové žánre sa líšia dobou vzniku, umeleckými zvláštnosťami a hodnotou, a nerovnaký je aj ich dnešný výskyt medzi ľudom. Ľudové rozprávky sú veľmi dôležitou zložkou ústnej slovesnosti a v slovenskom folklóre ako druh prevládajú (nie však z hľadiska ich životnosti v súčasnosti). Rozprávky sú veľmi starým ľudovým slovesným prejavom. Mnohé texty ľudových rozprávok – najmä fantastických, poverových, rozprávok o zvieratách – uchovávajú ohlasy zážitkov a náhľadov ľudí dávnych spoločenských formácií. Sú teda zobrazením života ľudu vo veľkých historických obdobiach. Ľud akoby do nich ukladal svoje skúsenosti a úspechy, ale najmä túžby a náhľady, predstavy o dobre a kráse, o pravde a spravodlivosti.

Ľudové povesti označujú sa v odbornej literatúre niekedy aj ako historické rozprávky. Vo folklórnej tvorbe slovenského ľudu sú tiež bohato zastúpené, i keď nie sú v celej šírke dostatočne známe. Podstatnou zvláštnosťou ľudových povestí je, že sa na rozdiel od rozprávok viažu na konkrétne historické udalosti alebo postavy, pričom ani ich zobrazenie neostáva vo všeobecnej rovine. To sa odráža aj na forme povestí a ich štýle. V pomere k rozprávkam je štýl jednoduchší, zbavený rozprávačskej obradnosti a jazykovej pestrosti. Vyplýva to predovšetkým zo snahy pravdivo zobraziť historickú udalosť alebo postavu, o ktorej sa rozpráva.

Slovenské ľudové povesti vytvárajú niekoľko veľkých skupín. Najstaršou vrstvou sú tzv. miestne povesti. Hovorí sa v nich o vzniku dedín a miest, o hradoch, o vrchoch, jazerách, zakliatych rytieroch a pod. Miestne povesti opriadli mnohé miesta Slovenska, boli veľmi rozšírené a dodnes sa možno s nimi stretnúť aj v pamäti ľudí. Prvým väčším celkom slovenských historických povestí sú podania o kráľovi Matejovi, ktorý je v nich zobrazený ako dobrý, spravodlivý panovník. Ďalší významný okruh slovenských historických povestí sa viaže k obdobiu tureckých vojen a nájazdov na naše územie. Tieto povesti sú pozoruhodné najmä vykreslením hrdinského boja prostého človeka proti krutému nepriateľovi. Do druhej polovice 17. storočia spadá vznik ľudových povestí o zbojníkoch. Rozšírili sa najmä v 18. storočí, často sa rozprávali a v ľudovom prostredí sa dlho udržiavali. Povesti so zbojníckymi námetmi tvoria v slovenskom folklóre veľmi výraznú skupinu. Ich podstatná časť je sústredená okolo legendárnej postavy Juraja Jánošíka a jeho družiny. Jánošík vystupuje v týchto povestiach ako ľudový hrdina, bojovník proti krivde a nespravodlivosti, zástanca ubiedeného poddaného ľudu. Ľudové povesti reagovali aj na ďalšie historické udalosti a možno o nich povedať, že sa stali „ústnym podaním tradovanou kronikou“ slovenského ľudu.

Slovenský ľud vytvoril nepreberné množstvo krásnych ľudových piesní. Rozdeľujeme ich na piesne historické, zbojnícke, regrútske, vojenské, na ľudové balady a piesne lyrické, ktoré sa vo vnútri členia na ľúbostné, rodinné, svadobné, uspávanky a trávnice. Podľa vzniku delíme piesne na ľudové a zľudovené. Okrem toho skúma folkloristika ešte piesne robotníckej triedy, piesne revolučné, piesne s námetmi odboja, tzv. piesne družstevné a pod., pretože sú spravidla viac alebo menej s ľudovou piesňou zviazané.

Ľudovú slovesnosť podobne ako umeleckú literatúru môžeme členiť i na tri základné slovesné druhy. Tak môžeme hovoriť o ľudovej epike, o ľudovej lyrike i o ľudovej dráme. Vo folklóre sa však veľmi často stretávame s prechodnými druhovými formami a v ľudových piesňach napríklad hovoríme potom osobitne o piesňach epicko-lyrických, alebo lyricko-epických. V triedení diel ľudovej slovesnosti sú ťažkosti so začlenením konkrétnych prejavov dosť časté aj vzhľadom na uvádzané skupiny, pretože hranice medzi nimi nie sú v tejto tvorbe vždy ostré a jednoznačné.

Treba pripomenúť, že diela ľudovej slovesnosti nevznikli naraz v tej podobe, ako ich máme možnosť poznať zo zápisov zberateľov. Majú svoju dlhodobú minulosť, ktorá sa tiahne celým dejinným vývinom slovenského ľudu až po súčasnosť. Žili po stáročia v ústach ľudu, dotvárali sa, niektoré zanikali, vznikali nové. Na vývin ústnej slovesnosti vplývali rozličné činitele. Napríklad mnohé rozprávkové príbehy nemožno považovať len za majetok nášho národa, ale sú svojím výskytom medzinárodné. Štúdiu ľudovej slovesnosti ako dôležitej súčasti národnej kultúry venuje sa u nás – podobne ako u iných národov – už od čias slovenského národného obrodenia veľká pozornosť. Pavol Jozef Šafárik, Ján Kollár, Ľudovít Štúr, Pavol Dobšinský a mnohí ďalší národní dejatelia starali sa aj o zberanie a vydávanie ľudovej slovesnosti. Početné generácie videli v nej obraz života slovenského ľudu v mnohostoročnom dejinnom vývine, počúvali cez ňu náhľady, túžby a ideály ľudu. Kultúrne dejiny Slovákov si bez ľudovej tvorby nemožno predstaviť, treba sa preto s ňou oboznámiť.

Pravdaže, vo vzťahu k ľudovej tvorbe nejde dnes len o otázku kultúrneho dedičstva. Pokiaľ ide o ľudovú slovesnosť – a platí to pre ľudovú kultúru v rozličnej miere vo všeobecnosti – jej kontakt s dneškom, s našou súčasnosťou je ešte vždy živý a neraz aj aktívny. A hoci sa dnes rozprávky viacej čítajú, ako rozprávajú, a piesne sa viac počúvajú, než spievajú, predsa len náš vzťah k týmto hodnotám musí vychádzať z ich poznania. Krôčikom k tomu môže byť aj táto knižka.

Informácie o zostavovateľovi Jánovi Michálekovi sú prevzaté zo stránky Referáty. Ilustroval © Oto Lupták, 1973.
Chcete sa vyjadriť? Využite
diskusné fórum.

prof. PhDr. Ján Michálek, DrSc.
(12. 3. 1932 Brezová pod Bradlom, okres Senica) – folklorista, vysokoškolský pedagóg. Štúdium na FF UK v Bratislave (odbor národopis a história) absolvoval v roku 1956. Kandidátsku dizertačnú prácu Historická tematika v ústnom podaní na Podjavorinsko-Podbradlansku obhájil v roku 1965. Na docenta sa habilitoval v roku 1968. Zaoberá sa problematikou ľudovej prózy, najmä historickými podaniami. Veľkú pozornosť venuje tiež dejinám etnografie a folkloristiky, ktorých je i významným predstaviteľom. Publikoval rad odborných štúdií a príspevkov venovaných obom témam. Ako spoluautor a zostavovateľ sa podieľal na príprave 6 monografických a syntetických prác. Autor knižných publikácií: Spomienkové rozprávanie s historickou tematikou (1971), Protifašistický odboj na Slovensku v rozprávaniach ľudu (1985) a Keď je dobrá klobása… Spomienkové rozprávanie slovenského ľudu (1987). Významná je jeho editorská činnosť. Na vydanie pripravil viacero antológií slovenskej ľudovej slovesnosti: Zo živých prameňov. Výber zo slovenskej ľudovej slovesnosti (1960); Studnička. Zo slovenských ľudových piesní, hier, hádaniek, porekadiel, prísloví a rozprávok (1962); Havran a líška. Slovenské ľudové rozprávky (1964, 1966); A róka és a holló. Szlovák népmesék. (Havran a líška. Slovenské ľudové rozprávky, 1966) a Čarovné zrkadlo. Výber zo slovenskej ľudovej slovesnosti (1973, 1983, 1988); Zvonové studničky. Slovenské ľudové povesti (1990).
Čerpané z: kniha Čarovné zrkadlo, Výber zo slovenskej ľudovej slovesnosti, vydali Mladé letá, slovenské vydavateľstvo kníh pre mládež, n. p., Bratislava, ako svoju 5595. publikáciu, v roku 1983.

Súvisiace články:
Čarovné zrkadlo (09.07.2010)

Ján Michálek, 09. 07. 2010 | Prečítané: 4952 | Rubrika: Veda a spoločnosť

Webhouse.sk

Webhouse

Odporúčame najlepší webhosting a domény za super ceny!

Iné médiá
Zbierka na ochranu humanistov vo svete
Humanists International crowd-funds for persecuted humanists
Pomôžte humanistom vo svete! Mnohí čelia prenasledovaniu, mučeniu a trestu smrti za svoje presvedčenie. Pozri: Zbierka na ochranu humanistov vo svete.
Voliči, pozor na Kisku!
Keď klamal v minulosti, bude klamať aj v budúcnosti. Pozri: Kiska povedal: „Nezaložím stranu.“ a Kiska je hanba Slovenska.
Etická výchova
Ako by mala vyzerať etická výchova — alternatíva nábo­ženskej výchovy pre deti bez vyznania? Aký je váš názor?
Nové vo fóre
Brajti
The Brights
K teórii a praxi humanistickej výchovy
K teórii a praxi humanistickej výchovy
Kniha
Sumeri
Dobré knihy
Kniha Zakázané ovocie – Etika humanizmuKniha Nemnožme sa!Thomas Paine – Vek rozumu
Sčítanie ľudí bez náboženského vyznania
Atheist Census
Podporte útulok pre zvieratká
Podporte útulok pre zvieratká v Humennom
Vytvorené v redakčnom systéme phpRS © Jiří Lukáš | RSS | Návrat hore