www.humanisti.sk
Súťažná osemsmerovka
Webhouse.sk
Do pozornosti
Podporujeme
Spoločnosť PrometheusEthos – občianske združenie so zameraním na etiku, humanizmus a sekularizmusHumanisti Slovenska – občianske združenieZošity humanistovVladislav Marušic – ALTERNATÍVAAteisti Českej republiky Voľná myšlienka v ČeskuThe BrightsAdam Roman
Spolupracujeme
Kochlear.czÚnia nevidiacich a slabozrakých SlovenskaEurobabička Českej a Slovenskej republikyHoax.skdTest
Iné médiá
Adresa redakcie
e-mailová adresa redakcie
Internetový čas
Internet time: @517
Počítadlo


Spam poison

Búrka

Úryvok z knihy Išeu Macek…

Štefan Hajdin – Išeu Macek…Strýc Janek Kalifáš sa ničoho okrem búrky nebáli. Človek boli nábožný a robili i funkciu kostolníka, na ktorú boli veľmi hrdý. Veď kostolník je tretí po farárovi a druhý po organistovi – rechtorovi. Preto vždy, keď chceli vyzdvihnúť svoju „cirkevnú hodnosť“, hovorievali:


„Bez kostelníka pán farál je jak bez pravej ruky. Lebo bezemja neni ani svatenša, ani svadba, ani pohreb, ale ani krst. Semnú čovjek na svjet dochádza, ale aj odchádza. Amen!“

Týmto slávnostným zakončením chceli zvýrazniť povedané. Ešteže to amen nezaspievali tak ako v kostole, hoci sa im to často zažiadalo.

No čo sa aj akokoľvek vynášali, búrky sa ukrutne báli. Keď sa od hôr zamračilo, nech boli ako ďaleko na roliach, zaraz utekali domov, vyzváňať proti búrke. I keď to bolo ich kostolníckou povinnosťou, tá ich nehnala, lebo bola až na druhom mieste. Pohoničom bol strach. Ak sa ich niekto spýtal, prečo vyzváňajú, dostal učenú odpoveď:

„To je úloha tých zvonú, chumaj jakýsi. Nevíš, že tý zvony majú za úlohu aj faktúra franko? Teda jako blesky uámať?“

Táto učená odpoveď musela každému stačiť. Ale to, že bežali zvoniť preto, že sa sám búrky báli, neprezradili. Nebáli sa však búrky odjakživa, ale až odvtedy, čo jedného letného dňa boli na ceste domov, keď sa z ničoho nič dovalila búrka. Zablýskalo sa a začalo sa liať ako z kanvy. Pred nimi kráčala tetka Katarína. Tetka ako to už ženy robia, keď idú z poľa a prší, prehodili si zozadu vrchnú sukňu na hlavu, aby im hlava nezmokla. Strýc Kalifáš išli asi dvesto metrov za tetkou a zrazu zbadali silnú ohnivú čiaru, ako sa tetke zapichla rovno do hlavy. Tetka sa zvalili ako podťatá. Strýček pribehli k nej a ostali stáť ako skamenený. Videli, ako sú tetka celá opálená a boli mŕtva. Vraj, ako potom strýček neskôr rozprávali, dovôkol bolo cítiť pekelný smrad.

„Šak nadarmo sa nešuškauo o nich, že mjeli cosi společního s tým rohatým.“

Chudera tetka nikdy by si neboli pomysleli, že ich ten „buaznivý kostelník“, ako strýčka Kalifáša nazývali, po smrti spojí s čertom, ktorého sa báli viac ako pána boha.

Odvtedy, len čo sa zamračilo a chýlilo sa k búrke, strýček bežali zvoniť tak rýchlo, že by ich ani kôň nedohonil.

Raz ako tak bežali zvoniť, zastavili ich strýček Čeberák:

„Kam sa tak ponáhlaš Jane,“ kričali na Kalifáša.

„Ale vidzíš, že ide búrka, idem zazvonit, aby sa nekomu neco nestauo. Aby nekoho nezabiuo, alebo nekomu nezapáliuo. Všelico sa môže stat. Z búrku sa nedá zahrávat. Čovjek nikedy neví!“

„A ty myslíš, že to tvoje zvonení temu pomože? Inačí vieci sa robili a za to búrka neustaua. Co já vím, ešče zvonení búrku nezahnauo, ba ani nezabrániuo, aby nekam uderiuo.“

„Zahnauo, nezahnauo. Já si svoje urobím, abych mjeu čisté svjedomí, keby sa nekomu neco stauo.“

„Veru ho nebudeš mjet čisté ani tak. To bys napred nemoseu každé ráno ešče za tmy vyjížďat a za noci dojížďat. Potom snad by sa ti aj svedomí trochu vyčiščiuo.“

Strýček tušili, kam Čeberák mieri. O strýčkovi Kalifášovi bolo totiž známe, že viac žali, ako siali. V obci každý vedel, že keď bolo možné „pomoct“ susedom urýchliť zber úrody, strýček to radi robili. Príslovie „modli sa a pracuj, boh ti požehná“ si prispôsobili svojej filozofii na „modli sa a pracuj a pomaličky prikrádaj a boh to požehná“. Tomu požehnaniu už veľmi neverili, ale i tak sa ich gazdovstvo postupne zveľaďovalo. No strach z búrky, ten ostával. Ale aj tak v tom pokračovali a keď ich ľudia videli ísť neskoro večer z poľa, vedeli, že strýc Kalifáš „dežmovali“.

„Kebys netrepau,“ ohradzujú sa strýček Kalifáš, „už začínaš byt jak tí druzí. Aj tí, enem podezírajú. Šak nech každý tak skoro vyjížďa a aj neskoro dojížďa, potom každý bude mjet dost, lebo si narobí. Veru, tak jak já!“

„Ale z čího si narobí? To by moseli šeci potom enem z tvojeho. A to by pro šeckých nestačiuo.“

Tým sa skončila debata, lebo strýc Kalifáš naraz prestali mať čas a ponáhľali sa zvoniť. Pridali do kroku, lebo svedomie sa im začalo dvíhať, až im nadvihovalo žalúdok. Nebolo im z toho dobre a stretnutie so strýcom Čeberákom im náladu ešte viac zhoršilo. V duchu sa modlili otčenáš, zdravas aj desatoro. To však robiť nemali. Lebo keď prišli po „nepokradneš“, úplne sa im zahmlilo v očiach. Svedomie pod dojmom búrky sa im veru nielenže pohlo, ale roztriaslo. A dôkladne, lebo keď pribehli k zvonici, boli ako opitý. Päť ráz vykladali nohu na prvý schodík, čo nemohli naň trafiť.

„Ach, pane bože, co sa to se mnou dzeje,“ vzdychali a stále pozerali hore na oblohu v očakávaní, že už „pánbú“ na nich pozerá a každú chvíľu im môže nejaký ten hrom hodiť na hlavu.

A čo si najmenej želali, práve v tom okamihu sa zablýskalo a udrelo do neďalekého stromu. Strýček celý vyplašený skríkli:

„Panebože, nebuázni preca. Skrz tých pár snopú, volajaké tý erteple a nejakú repu mja preca nezabiješ! Šak sem sa z teho aj vyspovidau.“

Také spytovanie svedomia veru pri spovedi neurobili ako vtedy. V duchu sa dušovali a prijímali silné predsavzatia, že už nikdy viac nielen snop, ale ani klások alebo nič, čo by im nepatrilo, nezoberú. Ba uvažovali aj o tom, ako to tým ľuďom vynahradia. Keď však začali preratúvať, komu čo by mali nahradiť, ukázalo sa, že nemôžu zistiť, komu čo zobrali a komu by čo vrátili. Mali z toho ťažkú hlavu. Ale len dovtedy, kým trvala búrka. Len čo búrka prešla a v diaľke doznievalo posledné hrmenie, už začali zo svojich predsavzatí upúšťať. A tak to robili po každej búrke.

Raz však, keď už búrka prešla a strýček ako zvyčajne začali zo svojich predsavzatí upúšťať, z ničoho nič sa zablýskalo a hneď aj udrelo. Strýček zbledli ako stena a prežehnávajúc sa niekoľkokrát za sebou tak rýchle, ako to len oni vedeli, povzdychli si:

„Panebože, uznaj aj nejakú psinu. Tak sem to preca nemysleu a ty hned po mje šlaháš.“

A hned sa pred nimi zjavilo „božské oko“, ktoré bolo v kostole namaľované v trojuholníku.

„Ej, panebože,“ vzdychali, „ty mja všady vidzíš, ale co mám robit, keď to ‚mjet‘ je dycky silnejší jak to ‚nemjet‘, a to aj tedy, ked čovjek pri tem trošku zhreší. Šak co je bez hríchu?“ diskutovali ďalej s pánom bohom.

„Život je preca čašký, bije ťa huava – nehuava. Jak ho sceš ináč obščasnit? Doma dzecka šklebia, žena frfle, kady chodzí, že tých dzecí sa trochu víc urodziuo, než jak se mjeuo. Tychs nadzeliu. No vidzíš, panebože, aj tu sa hrešiuo a požehnaus to. A ešče k temu víc, jak byuo treba. Ale co máš robit, ked bez hríchu ani čovjeka nesplodíš? A víš, jak je ten hrích dobrý, jak chucí? Úfam – co bys viedzeu. Veru kebys viedzeu, jak je dobrý, ani bys ho medzi hríchy nedau.“

Toho dňa, čo sa za búrky stretli so strýcom Čeberákom, keď už búrka prešla a strýc si poctivo odzvonili, vracali sa na pole. Len čo prišli za dedinu, stretli ľudí premoknutých do nitky, ako sa vracali domov. Už zďaleka videli strýca Marka, ktorý mali roľu vedľa strýčka Čeberáka, ako rozhadzujú rukami a volajú:

„Jane, dzi pro pomoc, do strýca Čeberáka uderil hrom.“

„Ná de?“ pýtajú sa.

„Na roli. Zabiu mu aj krávu. Neho popáliuo.“

„Ej vidzíš ho? Jaký byu múdrý, že nezvoň, aj tak to nic nepomóže. Nevím, kebych nezvoniu, či by už včíl nebiu našponovaný, potvora jakási.“

S uľahčením na duši ponáhľali sa strýček na pomoc. Zapriahli kone a aj susedov ešte zobrali a trapom sa hnali za strýčkom Čeberákom. Už po ceste sa tvárili hrdinsky: ak sa nestalo väčšie nešťastie, tak to len ich zásluhou.

„Ved už ked sem išeu zvonit,“ hovorili, „ked sa začalo mračit, on išeu na roli. Streteu sem sa s ním a povídám mu: ‚Čuj, vrác sa, nevidzíš jak sa mračí? Bude veru porádna búrka.‘ Vidzeu to, ale on? Šak ho poznáte. Ked sem mu povidau, že idem oproci tej búrce zvonit, ešče sa mi vysmívau. Včil vidzíte. Má po múdrosci.“

„Nefrfoc furt! Ešče si nic nevidzeu a už robíš, jak by sa svjet mieu zválat a tys ho sceu zachránit. Až tam dojedeme, potom uvidzíme a potom možeš frflat,“ odbil ho sused.

„Ná nech je už tak lebo tak, ale preca je pánbú nad nama… šak víš co, nemosím ti to vysvjetlovat, …rozumíš!“

„Povidau sem ti, abys už tolko nefrflau. Nescem ti povidat, lebo keby pánbú mieu týma hromama začat trestat, strýc Čeberák by byli poslední a doví, či by aj na nich mjeo dojít. A de by mjeu začat, to ty víš najlepší, de!“

Táto rezolútna odpoveď strýca zmrazila. Chceli sa aj ostro ohradiť, ale nedávne predsavzatie, ktoré vyplynulo zo spytovania svedomia na zvonici, im zastavilo reč. A tak sa snažili previesť reč na inú koľaj:

„Víš, čovjek neví, ale nechajme tak. Co, už budeš mjet obilé posečené? Kedy chystáš muatbu?“

Sused sa uškrnul pod nos, mysliac si:

„Vidzíš, potvoro, enem takto na tebja, šak ty zmúdriš.“ A zmierlivo povedal: „Budeme, budeme aj muácit, enem sa neboj, potom ťa zavouáme.“

Tým bola reč dokončená, lebo už sa priblížili k miestu nešťastia a uberali sa k strýcovi Čeberákovi.

Strýček Čeberák sedeli na voze a pri nich ležala zabitá krava. Druhá sa obďaleč popásala. Sedeli tak, ako by sa nič nebolo stalo.

„Co sa ti to, čovječe boží, stauo,“ už zďaleka volali na nich strýček Kalifáš.

„Ná co nevidzíš? Uderiu do mja hrom. Ale keby to byu aspoň nejaký porádny hrom. Mosea to byt isce nejaká podegra. Krávu zabiu, ale mja ledva trochu oškreheu. Veru také nic.“

A v tú chvíľu sa začali strýčkovi Čeberákovi vynárať spomienky z I. svetovej vojny, ktoré si svojsky upravovali.

„Jak tak móžeš vyprávjat?“ strachovali sa strýček Kalifáš.

„Krávu máš mrtvú, ty si sám popálený a tak vyprávjaš, jak keby neišuo o nic, jak keby ti hrom krávu nezabiu, jak keby ťa nebyu popáliu, jak keby to nebyua žádná búrka.“

„Ná veru ani nebyua. Proci tým, co bývali v Albánii sa táto mohua skovat.“

„A co v Albáni snad byli inačí búrky?“

„Ba veru aj byli. Ked sme byli v horách a zahrmjeuo, tak to tam hučauo aj dva dni. A ked tak zahrmjeuo pjet alebo aj deset rázú, tak sme sa mjesíc, ba aj pú druha nemohli vyprávjat. Ked nám felák neco sceu, tak moseu za každým pjekne ít a šecko mu do ucha prečítat. A nekedy ani tak nebyuo čut. Teda kerí viedzeli čítat, tak im to moseu napísat a kerí neviedzeli, moseli ít spat. Aby neco nepokazili, ked ničemu nerozumeli, lebo nic nečuli. Lebo mohli začat strílat aj do našich. A to by isce byuo zle. Tam ked mjeu uderit hrom, ten sme už zdaleka čuli, jak leceu. Tak viždžau, až nám v ušách zaléhauo. Ba nekedy sme ho aj vidzeli. Nekedy byu veliký jak truhua. Enem sa tak prevalovau z boka na bok, jak leceu. Veru ked spadeu, taká jama po nem ostaua, že bys ju z dvoma páry koní ani za týden nezavézeu. Prisám bohu, teda temu sa povidauo, že to už byua búrka. A veru aj nejaké hromy a né jak týto. Také zahrmení, to je jak ked hus prdne.“

A s úplným opovrhnutím nad takou „mizernou“ búrkou si odpľuli. Strýc Kalifáš, uvidiac to, sa aspoň desaťkrát prekrižovali a celý vyjašený vykríkli:

„Prestaň Čeberáku! Co si nevierec, že takto vyprávjaš?“

„A ty mudrc, tys byu v Albánii? Nikdes nebyu a nic nevíš. Kebys tam byu, ináč bys vyprávjau a nenadávau bys mi do neviercú. Veru aj náš felák byu ceuí poondzíty, ked zahrmjeuo. A to byu preca nejaký chuap. Veru tak, bratre múj. Takých búrek, jaké byli v Albánii, hned tak u nás nenájdeš, nečuješ a ani neuvidzíš,“ dodali ešte nakoniec strýček Čeberák a nedajúc sa ani ošetriť, za pomoci ešte ďalších chlapov, ktorí sa medzitým zišli, naložili zabitú kravu na voz a šli domov.

Strýček Kalifáš z toho všetkého boli veľmi skormútený. Veď po tom všetkom, čo urobili pre blížneho, namiesto vďaky dostal sa im takmer výsmech, ale takí sú už ľudia. Urob im dobre a zlým sa ti odmenia, zacitovali si ako z biblie. Žiaľ im ťažil srdce a dušu. Preto veľmi privítali, keď sa ozvali strýček Imra:

„Zastav Jane, nevidzíš, že sme už pred šenkem? Enem jedeš, hledzíš desi vedla, jak keby tebja ten hrom naháňau a né mja. Co sa bojíš, há? Neboj sa, ked si spravedlivý, dojdeš do neba. A ked né, to víš, co potom bude.“

„Co furt enem domŕzáš. Ledvajs utékeu smrci z uopaty a už nedáš pokoj. Ale teda ked je tak, nech je po tvojém. Huéé!“ zastavili kone a všetci svorne vošli do krčmy.

Strýček Imra hneď volajú na krčmára:

„Lacko, nalej každému, ale po deci, ked to už tak dobre skončiuo. Šak krávu vysekám a preca za ňu volajakú korunu dostanem.“

To, pravdaže, nebolo posledné poldeci. Potom rozkázali strýc Marek a po nich strýc Ondra a Petr. Prišiel rad na strýčka Jána. Pobúchali sa po vreckách, či snáď majú peniaze.

V pravom spodnom im čosi zaštrngalo. Siahli do vrecka a našli tam niekoľko drobných. Striaslo ich. Pri spytovaní svedomia zabudli na jednu vec. Každú nedeľu, keď vybrali do „mješečka“ a potom v „kruchce“ počítali peniaze, vždy im nejaká koruna skočila do vrecka. To za to „pánbú zapuac“, čo museli každému povedať za ten „pjetník“ alebo „šesták“, až ich v krku bolelo. Preto si ho museli cez týždeň liečiť. Nuž a takto získané peniaze považovali za „spravodlivo zarobené“. Ale pohľad na spravodlivosť pod dojmom dnešných udalostí bol iný. Preto sa zastavili v rozkázaní, akoby boli onemeli.

„Co je Jane? Co nevyprávjaš? Tuším sceus aj ty rozkázat. Co nemáš pri sebje peníze? To nic šak ti Lacka dá aj na virku, zajtra mu doneseš a bude dobre,“ rýpol do nich strýc Ondra.

„Ale co, šak mu cosi v kapsi štrngá!“ pokračujú v rýpaní strýc Petr.

„Co štrngá, to štrngá, ale moje neštrngá. To, co štrngá, nepatrí mje, ale bohu. A co je boží, je boží. Za to sa pit nedá! To sa mosí vrácit.“

A veru aj vrátili. Radšej objednali na dlh, ale peniaze vrátili. Na druhý deň, keď sa večer zišli všetci v hostinci, strýček Ján chýbali.

„Ná de je Jan, co nedojde?“ pýtajú sa strýc Ondra.

„De by byu, isce išeu na fáru peníze vrácit,“ dodali strýc Petr.

„Nevidzeus, jak zbledeu, ked mu tý drobné v kapsi zaštrngali? Isce byli z ‚mješečka‘. Preca enem tá búrka byua na neco dobrá, aj ked Imrovi krávu zabiua. Aspoň Kalifášovi pohua svjedomím. Také búrky, co svjedomím hýbu, by mohli byt častejší, byuo by lepší na svjece pro ludzí aj pro zvírence.“

Chcete sa vyjadriť? Využite diskusné fórum.

Štefan Hajdin
Štefan Hajdin sa narodil 24. 12. 1917 v Moravskom svätom Jane. Tam aj vyrastal a ukončil základné vzdelanie. Na Gymnázium nastúpil do Malaciek a úspešne ho aj ukončil. Jeho najväčším snom bolo lietanie, a preto sa po skončení vojny prihlásil do Aeroklubu v Bratislave-Vajnoroch a absolvoval letecký kurz, ktorý aj úspešne ukončil a získal „Pilotný preukaz“ na motorové lietadla.
V roku 1952 mal nehodu – pri vzlete asi 800 m nad zemou sa mu zasekol motor a havaroval. Pri tejto nehode prišiel o ľavú dolnú končatinu ale napriek tomu už po dvoch rokoch získal opäť povolenie na lietanie a aj na leteckú akrobaciu. Túto činnosť vykonával ešte asi tri roky a popritom začal študovať a úspešne bol promovaný na Pedagogickej fakulte. Po ďalších štúdiách získal doktorát filozofie. Pracoval ako riaditeľ Mestského ústavu pamiatkovej starostlivosti Bratislava a učil na VŠE. Okrem toho od roku 1958 až do roku 1973 robil predsedu Hokejového mužstva Slovan Bratislava. Zomrel v apríli v roku 1989.
Okrem knihy Išeu Macek do Mauacek napísal aj pokračovanie Ej Macejku… a niekoľko kníh odborných o historických pamiatkach. Jeho najväčšou zásluhou bolo to, že zachránil v Bratislave veľa pamiatok, aj keď ho to stálo veľa úsilia a zdravia. (Zdroj životopisu)
Čerpané z: vlastný zdroj, kniha Išeu Macek…, vydanie druhé, vydala Príroda, vydavateľstvo kníh a časopisov, n. p., Bratislava roku 1982, 64-092-82

Štefan Hajdin, 29. 04. 2012 | Prečítané: 2250 | Rubrika: Rubrika pána Rubika

Webhouse.sk

Webhouse

Odporúčame najlepší webhosting a domény za super ceny!

Iné médiá
Anketa
Čítali ste knihu Antológia moderného ateizmu?

Áno (54 hl.)
 
Nie (26 hl.)
 

Celkom hlasovalo: 80
Etická výchova
Ako by mala vyzerať etická výchova — alternatíva nábo­ženskej výchovy pre deti bez vyznania? Aký je váš názor?
Nové vo fóre
Brajti
The Brights
K teórii a praxi humanistickej výchovy
K teórii a praxi humanistickej výchovy
Kniha
Sumeri
Dobré knihy
Kniha Zakázané ovocie – Etika humanizmuKniha Nemnožme sa!Thomas Paine – Vek rozumu
Sčítanie ľudí bez náboženského vyznania
Atheist Census
Podporte útulok pre zvieratká
Podporte útulok pre zvieratká v Humennom
Vytvorené v redakčnom systéme phpRS © Jiří Lukáš | RSS | Návrat hore