www.humanisti.sk
Webhouse.sk
Podporujeme
Spoločnosť PrometheusEthos – občianske združenie so zameraním na etiku, humanizmus a sekularizmusHumanisti Slovenska – občianske združenieZošity humanistovVladislav Marušic – ALTERNATÍVAAteisti Českej republiky Voľná myšlienka v ČeskuThe BrightsAdam Roman
Spolupracujeme
Kochlear.czÚnia nevidiacich a slabozrakých SlovenskaEurobabička Českej a Slovenskej republikyHoax.skdTest
Iné médiá
Adresa redakcie
e-mailová adresa redakcie
Internetový čas
Internet time: @093
Počítadlo


Spam poison

Biblické príbehy (3. časť)

Prekvapujúce objavy o stvorení sveta, raji, potope a babylonskej veži

Z biblie sa dozvedáme, že pôvodnou vlasťou Hebrejov bola Mezopotámia. Abrahámova rodina bývala v Ure, v starodávnom hlavnom meste Sumerov, kým sa nevysťahovala do Kanaánu, čiže dnešnej Palestíny. Hebreji teda patrili do veľkej skupiny národov, ktoré v údolí Eufratu a Tigrisu vytvorili jednu z najbohatších kultúr v dejinách ľudstva. Vlastnými tvorcami tejto kultúry boli Sumeri. Už v treťom tisícročí pred n. l. budovali prekrásne mestá, pomocou rozsiahlej siete zavodňovacích kanálov zavlažovali pôdu, rozvinuli remeslá a vytvorili skvelé pamiatky umenia a literatúry. Akkadi, Asýrčania, Babylončania, Chetiti a Aramejci, ktorí neskôr postupne zakladali v Mezopotámii a v Sýrii svoje štáty, boli žiakmi Sumerov, od ktorých prebrali veľké kultúrne dedičstvo.

Do polovice 19. storočia mali sme o kultúre týchto národov veľmi skúpe a navyše zmätené znalosti. Až archeologické vykopávky, uskutočnené vo veľkom rozsahu v Mezopotámii, ukázali nám ich veľkosť a bohatstvo. Boli vykopané také mohutné metropoly, ako Ur, Babylon a Ninive, v kráľovských palácoch sa našli tisíce tabuliek popísaných klinovým písmom, ktoré už vedci vedeli čítať. Tieto dokumenty pozostávajú z historických kroník, diplomatickej korešpondencie, zmlúv, mýtov a náboženských básní, medzi ktorými sa nachádzal najstarší epos ľudstva o sumerskom národnom hrdinovi Gilgamešovi.

S postupným dešifrovaním textov sa ukázalo, že biblia, pokladaná po stáročia za originálne dielo Hebrejov a zjavenú knihu, má svoje korene v mezopotámskej tradícii, že mnohé jednotlivosti a povesti sú vo väčšej alebo menšej miere prevzaté z bohatej pokladnice sumerských mýtov a legiend.

Na tom nie je vlastne nič čudné. Vo svetle dnešného historického poznania by sme skôr pokladali za neobyčajné, keby to bolo inak. Vieme predsa, že kultúra a civilizácia neumierajú bez stopy, že najcennejšie plody ich výdobytkov sa dostávajú často veľmi kľukatými cestami k mladším kultúram. Donedávna sme si mysleli, že európska kultúra za všetko vďačí iba Grécku, ale medzitým najnovšie výskumy ukázali, ako sme v mnohých ohľadoch ešte vždy dedičmi toho, čo pred päťtisíc rokmi vytvoril génius sumerského národa. Kultúry a národy vo večnom prúde času rozkvitajú a zanikajú, ale ich skúsenosti žijú a obohacujú sa v nasledujúcich pokoleniach, spolupôsobia pri vytváraní nových, vyspelejších kultúr.

V tejto historickej postupnosti Hebreji neboli a nemohli byť nejakou osobitnou skupinou. Tkveli koreňmi v mezopotámskej kultúre, doniesli si z nej do Kanaánu predstavy, zvyky a náboženské mýty, ktoré v priebehu tisícročí vznikali pri Eufrate a Tigrise. Zreteľné stopy týchto vzdialených vplyvov nachádzame dnes v biblických textoch.

Tieto vplyvy a výpožičky sa však neodhaľujú ľahko. Hebreji po tom, ako sa usídlili v Kanaáne, postupne sa odpútavali od vplyvov Mezopotámie. Predstavy, mýty a povesti, ktoré si odtiaľ priniesli, odovzdávali si ústne z pokolenia na pokolenie a v priebehu stáročí ich neraz pretvorili do takej miery, že iba pomocou mezopotámskych prameňov sa dá rozpoznať ich pôvod.

O to, aby sa tieto pradávne príbuzenstvá zastreli, pričinili sa najmä kňazské kruhy, ktoré po návrate z babylonského zajatia, teda v období od 6. do 4. storočia pred n. l., redigovali text Starého zákona a sprostredkovali nám ho v tej podobe, v akej ho poznáme dnes. Pri svojej kompilácii používali starodávne ľudové podania, ale bez škrupúľ ich preparovali v súlade s vopred danými náboženskými cieľmi.

Moderné chápanie historickej presnosti im bolo cudzie. Povesti, ktoré si odovzdávali z pokolenia na pokolenie, im slúžili iba na to, aby dokázali, že Jahve už od čias Abraháma riadil osudy svojho vyvoleného národa.

Na šťastie pre vedeckých výskumníkov kňazi vo svojom prerábaní neboli vždy dôslední. V biblických textoch prehliadli nejednu podrobnosť, prezrádzajúcu tesnú súvislosť s kultúrou Mezopotámie. Po stáročia sme si nevedeli vysvetliť ich zmysel. Až veľké archeologické objavy, ktoré nám umožnili rekonštruovať zabudnuté kultúry Sumerov, Akkadov, Asýrčanov a Babylončanov, vrhli lúč svetla na tieto kedysi nezrozumiteľné podrobnosti a odhalili ich pradávny pôvod.

Biblická história stvorenia sveta je priam príkladnou ukážkou toho, ako kňazi pretvárali staré mezopotámske mýty. Významný archeológ George Smith prečítal z klinových tabuliek celú babylonskú poému o stvorení sveta, známu pod názvom Enuma eliš, ktorá zdanlivo nemá nič spoločné s biblickým rozprávaním. Obsah tohto mytologického eposu je v skratke takýto:

Na počiatku existovala iba voda a vládol chaos. Z tohto strašného chaosu sa zrodili prví bohovia. Po stáročiach sa niektorí bohovia rozhodli zaviesť na svete poriadok. To vyvolalo pobúrenie boha Abzu a jeho ženy Tiamat, obludnej bohyne chaosu. Vzbúrenci sa zjednotili pod vedením múdreho boha Ea a zabili Abzu. Tiamat, zobrazovaná v podobe draka, rozhodla sa pomstiť mužovu smrť. Vtedy bohovia poriadku pod vedením Marduka v krvavom boji zabili Tiamat a jej obrovské telo rozťali na dve časti, z ktorých jedna sa stala zemou a druhá nebom. Krv Abzu zmiešali s hlinou, a z tejto zmesi vznikol prvý človek.

Hneď sa nám natíska otázka, čo môže mať táto pochmúrna, vyslovene primitívna kozmogónia spoločné so vznešenou monoteistickou históriou kňazov, ktorí redigovali Starý zákon. A predsa existujú stopy, že akýmsi spôsobom musela predstavovať surový materiál pre hebrejskú, neporovnateľne ušľachtilejšiu verziu. Americký archeológ James J. Pritchard podrobne porovnal oba texty a objavil v nich množstvo do očí bijúcich analógií. Pozoruhodná je predovšetkým postupnosť udalostí, spoločná obom textom: vznik neba a nebeských telies, oddelenie vody od zeme, stvorenie človeka na šiesty deň, odpočinok boha v biblii a spoločná hostina babylonských bohov na siedmy deň v texte Enuma eliš.

Niektorí učenci usudzujú, že text knihy Genezis 3, 5 „…budete ako Boh; budete vedieť, čo je dobro a čo zlo“ treba chápať v polyteistickom zmysle – „ako bohovia“. Keby to naozaj tak bolo, mali by sme tu v dôsledku nepozornosti judejských redaktorov do činenia so stopou dávnych polyteistických predstáv v biblických textoch. V šiestej kapitole tej istej knihy (v. 2) sú ľudia „boží synovia“, rovnako označuje vzbúrených bohov aj babylonský mýtus, pretože skutočne boli synmi boha Abzu a bohyne Tiamat.

Dlhý čas si bádatelia lámali hlavu nad druhým veršom prvej kapitoly Genezis, ktorý hovorí o božom duchu či vlastne o oživujúcom božom dychu, vznášajúcom sa nad vodami. Tento verš sa interpretoval rozlične, neraz fantasticky, až kým sa v ruinách fenického mesta Ugarit (neďaleko dnešného Rás Šamrá v Sýrii) nenašli klinové tabuľky, predstavujúce súbor mytologických básní. V kozmogonickom mýte učenci narazili na text, podľa ktorého boh zosadol na vodu ako vták na vajcia a vysedel z chaosu život. Niet dôvodu pochybovať o tom, že biblický duch boží, vznášajúci sa nad vodami, je ozvenou tohto ugaritského mýtu.

Biblická história stvorenia sveta nepochybne vznikla v tichu kňazskej pracovne a ako intelektuálna koncepcia teológov nezískala popularitu v širokých masách hebrejského ľudu. Predstavivosti prostých ľudí sa vari lepšie prihovárali dramatické mýty o hrdinských bojoch s obrovskou obludou chaosu. V textoch Starého zákona sa zachovali zreteľné stopy tejto ľudovej viery. V ugaritskom epose boh Baal víťazí nad sedemhlavým drakom Leviatanom. V Izaiášovom proroctve (27, 1) čítame doslova: „V ten deň Hospodin potresce svojím tvrdým, veľkým a mocným mečom Leviatana, prchajúceho hada, Leviatana, pokrúteného hada, a zabije draka, ktorý je v mori.“ Drak vystupuje aj pod menom Rahab. O konflikte Jahveho s Rahabom hovorí kniha Jóbova, jeden žalm a Izaiáš.

Sme v šťastnej situácii, že môžeme sledovať cestu, ktorou v dejinách putoval mezopotámsky mýtus o boji bohov s obludou. Za sumerských čias víťazným bohom, ktorý porazil draka, bol Enlil. Keď si Mezopotámiu podrobil akkadský kráľ Chammurapi, premožiteľom draka sa stal Marduk. Prešli stáročia a hegemóniu nad Medziriečím si vydobyli Asýrčania, a vtedy hodnosť najvyššieho božstva v štáte dostal Aššúr. Asýrski pisári vymazali na klinových tabuľkách Marduka a na jeho miesto vpísali svojho vlastného kmeňového boha Aššúra. Neurobili to však starostlivo, a tak na niektorých miestach textu prehliadli Mardukovo meno. Mýtus sa napokon dostal do Palestíny, kde Hebreji prikázali Jahvemu bojovať s obludou Leviatanom či Rahabom. Podľa mienky niektorých učencov mýtus prenikol dokonca aj do kresťanstva v podobe legendy o svätom Jurajovi zabíjajúcom draka.

V súvislosti s biblickým rozprávaním o stvorení sveta hodno nakoniec spomenúť jeden zaujímavý fakt, veľmi príznačný pre ľudí, ktorí v Starom zákone videli alfu a omegu všetkého ľudského poznania. Roku 1654 arcibiskup Usher z Írska vyhlásil, že z pozorného preštudovania Písma svätého vyplýva, že boh stvoril svet roku 4004 pred n. l. Tento dátum sa po celé storočie uvádzal v postupných vydaniach biblie a toho, kto o ňom pochyboval, pokladali za kacíra.

Na arcibiskupa Ushera však zaútočil biskup Lightfoot, vyčítajúc mu nedostatok presnosti vo výpočtoch. Podľa neho svet vznikol 23. októbra 4004 pred n. l. o 9. hodine ráno.

Pokiaľ ide o raj, aj ten je výplodom sumerskej fantázie. V mýte o bohu Enkim je raj zobrazený ako záhrada plná ovocných stromov, v ktorej ľudia a zvieratá žijú v najlepšej zhode, nepoznajúc utrpenie a choroby. Nachádza sa v krajine Dilmun v Perzii. Biblický raj sa dá nepochybne lokalizovať do Mezopotámie, pretože sa v ňom začínajú štyri rieky a dve z nich sú Eufrat a Tigris.

V oboch mýtoch sa vyskytujú do očí bijúce analógie. Nie je našou úlohou zaoberať sa často malichernými drobnosťami, no treba zdôrazniť, že v jednej i druhej povesti je obsiahnutá idea pádu človeka. V biblii had nahovára Adama a Evu, aby zjedli ovocie zo „stromu poznania dobra a zla“, kým v mezopotámskom mýte ľstivým radcom je boh Ea. Obe verzie vyjadrujú myšlienku, že poznanie zla a dobra, čiže múdrosti, stavia človeka na roveň bohom a zabezpečuje mu nesmrteľnosť. Spomeňme si, že v raji okrem „stromu poznania dobra a zla“ rástol ešte aj „strom života“, dávajúci nesmrteľnosť. Jahve vyhnal Adama a Evu nielen za neposlušnosť, ale aj z obavy, že siahnu za ovocím zo „stromu života“ a budú nesmrteľní ako boh. V tretej kapitole knihy Genezis (v. 22) čítame: „Jahve Boh riekol: Hľa, človek je už ako jeden z nás (znova pozostatok polyteizmu!), keďže pozná dobro i zlo. Aby však teraz nenačiahol ruku, aby nevzal a nejedol zo stromu života, a aby nežil večne!“

Do určitej miery sa vyjasnil aj pôvod biblického hada-pokušiteľa. Sumerský hrdina Gilgameš sa vybral na rajský ostrov, kde býval miláčik bohov Utanapištim, aby od neho dostal rastlinu života. Keď sa vracal cez rieku, jeden z bohov, ktorý nechcel, aby sa človek nesmrteľnosťou stal rovným bohom, premenil sa na hada a vynoriac sa z vody, vytrhol Gilgamešovi čarovnú rastlinu. Mimochodom, v tejto sumerskej legende treba pravdepodobne hľadať vysvetlenie, prečo od čias Abraháma Hebreji po mnohé stáročia zobrazovali Jahveho v podobe hada. Až kňazi v obrazoboreckom zápale ničili tieto symboly, odsudzujúc ich ako prejavy modloslužobníctva.

Archeológovia našli v zrúcaninách jedného mezopotámskeho mesta akkadskú pečať s vyrytou scénou, ktorá pravdepodobne ilustruje prototyp povesti o Adamovi a Eve. Na tomto konkávnom reliéfe vidíme strom s hadom a po oboch stranách dve postavy: chlapa s rohmi a ženu. Treba lojálne poznamenať, že kontúry postáv sú veľmi rozmazané, a preto sa dajú ťažko rozoznať. Niektorí bádatelia preto vyslovili pochybnosť, či má pečať niečo spoločné s mýtom o prvom človeku. Keďže však nevedeli nájsť iné, presvedčivejšie vysvetlenie, prevláda skôr názor, že už v Mezopotámii existoval mýtus o Adamovi a Eve.

Ľudí od najdávnejších čias zaujímalo, prečo boh stvoril Evu takým zvláštnym spôsobom, z Adamovho rebra. Mal predsa dostatok hliny, z ktorej mohol podobne ako muža vymodelovať aj ženu. Klinové tabuľky vykopané v zrúcaninách Babylonu priniesli priam ohromujúce vysvetlenie. Ukazuje sa, že celá vec spočíva na veľmi zábavnom nedorozumení. Tak teda v sumerskom mýte boh Enki má choré rebro. V sumerčine sa rebro nazýva „ti“. Bohyňa povolaná, aby vyliečila rebro boha Enkiho, sa volá „Ninti“, čiže „Pani s rebrom“. Ale „ninti“ znamená aj „dať život“. Ninti môže preto rovnako značiť „pani s rebrom“, ako aj „pani, ktorá dáva život“.

A práve tu je zdroj nedorozumenia. Hebrejské kmene nahradili Ninti Evou, pretože Eva bola ich legendárnou pramatkou ľudstva, čiže „paňou, ktorá dáva život“. Ale ani druhý význam Ninti (Pani s rebrom) úplne nezanikol v pamäti Hebrejov. V ľudovom podaní vznikla z toho konfúzia. Z čias mezopotámskych sa ešte pamätalo, že Eva má čosi spoločné s rebrom, a vďaka tomu sa zrodila čudná verzia, že bola stvorená z Adamovho rebra. Máme tu ešte jeden dôkaz, že si Hebreji vo svojich bájach veľa vypožičiavali od mezopotámskych národov. (1)

Na druhej strane sa zdá, že legenda o Kainovi a Ábelovi je výlučne výplodom hebrejskej fantázie. Hebrejské kmene sa v tejto legende usilovali vysvetliť si, prečo Jahve, ich dobrotivý otec, odsúdil ľudský rod na ustavičnú námahu, utrpenie a choroby. U niektorých bádateľov biblie sa vyskytuje mienka, že legenda je ozvenou konfliktov, vznikajúcich v dávnych dobách medzi kočovníckymi pastierskymi kmeňmi a obyvateľstvom, ktoré začínalo viesť usadlý spôsob života a venovalo sa roľníctvu. Hebreji boli v tých časoch pastiermi, a preto Ábel, pastier oviec, stal sa v ich podaní Jahveho obľúbencom a nevinnou obeťou roľníka Kaina. Na okraj hodno spomenúť, že v dejinách vývoja ľudstva to bolo práve naopak: kočovnícke kmene prepadávali pokojamilovných roľníkov, a nie naopak. Táto straníckosť v biblickej legende je v každom prípade charakteristická, svedčí o tom, že rozprávanie o Kainovi a Ábelovi vzniklo vo veľmi ďalekej minulosti, keď ešte Hebreji viedli kočovnícky spôsob života. V čase, keď sa už usadili v Kanaáne a sami sa museli brániť pred nájazdmi bojovných púšťových kmeňov, stala sa táto legenda istým anachronizmom, zachovala sa však ako úctyhodné dedičstvo po pastierskych predkoch.

V sedemdesiatych rokoch minulého storočia vyvolal obrovský rozruch objav, týkajúci sa biblickej potopy. Skromný pracovník Britského múzea v Londýne George Smith pustil sa jedného dňa do čítania tabuliek s klinovým písmom, ktoré prišli z Ninive a boli uložené v pivnici múzea. Na svoje veľké prekvapenie narazil na prvý epos ľudstva, opisujúci činy a dobrodružstvá Gilgameša, legendárneho sumerského hrdinu. Istého dňa sa mu zazdalo, že sníva. Na niektorých tabuľkách totiž našiel fragmenty rozprávania o potope, zarážajúco podobné biblickej verzii. Keď ich uverejnil, strhla sa búrka protestov medzi svätuškármi viktoriánskeho Anglicka, pre ktorých biblia bola svätou, bohom inšpirovanou knihou. Nemohli sa zmieriť s myšlienkou, že Noemov príbeh je mýtus, prevzatý od Sumerov. To, čo Smith dešifroval, poukazovalo podľa nich skôr na náhodnú zhodu jednotlivostí. Spor by sa definitívne vyriešil, keby sa našli chýbajúce klinové tabuľky, čo sa však zdalo veľmi nepravdepodobné. Ale George Smith nekapituloval. Vybral sa osobne do Mezopotámie a – čuduj sa, svet – našiel v gigantických zrúcaninách Ninive chýbajúce fragmenty rozprávania, ktoré v plnom rozsahu potvrdili jeho tézu. Svedčili o tom také identické podrobnosti, ako vypustenie krkavca a holubice na slobodu, vrch, na ktorom pristála archa, čas trvania potopy, ako aj idea povesti: potrestanie ľudstva za hriechy a ušetrenie bohabojného človeka. Prirodzene, sú aj niektoré rozdiely. Sumerský Noe sa volá Utanapištim, v predobraze mýtu sa stretávame s množstvom bohov, obdarených všetkými ľudskými slabôstkami, zatiaľ čo v biblii zosiela na ľudský rod potopu Jahve, stvoriteľ sveta, predstavený v majestáte svojej moci. Prepracovanie mýtu v monoteistickom duchu pochádza istotne z neskorších čias a za svoje konečné náboženské a etické prehĺbenie vďačí pravdepodobne redaktorom z kňazských kruhov.

Skúsený historik vie, že legendy sú často spoetizovanou históriou, že neraz obsahujú nejakú dejinnú pravdu. Vznikla teda otázka, či povesť o potope nie je náhodou ozvenou nejakej pradávnej živelnej katastrofy, ktorá sa veľmi hlboko vryla do pamäti ľudských pokolení.

Problém prekvapujúco rozriešil veľký anglický archeológ Leonard Woolley, objaviteľ Uru. V obrovskom smetisku, ktoré sa za tisícročia navrstvilo pod múrmi sumerského hlavného mesta, vykopal šachtu a v hĺbke štrnástich metrov objavil hrobky sumerských kráľov zo začiatku tretieho tisícročia pred n. l., obsahujúce ohromné poklady a dokonca aj pozostatky pochovaných vládcov.

Woolley chcel však za každú cenu zistiť, čo sa skrývalo pod pohrebiskom. Po prerazení nasledujúcej vrstvy robotníci narazili na riečny múľ, v ktorom nebolo ani stopy po ľudskej prítomnosti. Vari robotníci narazili na pôvodné dno z čias, keď sa v Mezopotámii ešte nezjavil človek? Na základe triangulačných výpočtov archeológ dospel k presvedčeniu, že ešte nedosiahli panenskú pôdu, pretože múľ ležal vyššie ako okolitý terén, a tvoril teda zreteľný kopec. Ďalšie prekopávanie pohrebiska prinieslo veľkú senzáciu. Pod trojmetrovou vrstvou múľu sa ukázali nové stopy osídlenia: tehly, smeti, popol z ohnísk, keramické črepiny. Tvary, ako aj ornamenty hrnčiarskych črepov svedčili o tom, že nálezy patrili k celkom inej kultúre, než boli tie, čo ležali nad vrstvou riečneho múľu.

Táto štruktúra vrstiev sa dala vysvetliť jediným spôsobom: akási povodeň strašidelných rozmerov zničila nám neznámu ľudskú osadu v nezistiteľne dávnej dobe, a keď voda ustúpila, prišli iní ľudia a nanovo zaľudnili Mezopotámiu. Boli to Sumeri, tvorcovia najstaršej nám známej civilizácie na svete.

Aby sa mohli nazhromaždiť takmer tri metre múľu a kalu, voda musela stáť na tom mieste veľmi dlhý čas vo výške aspoň osem metrov. Vedci vypočítali, že pri takej úrovni vody sa celá Mezopotámia stala obeťou povodne. Bola to teda kataklizma takého rozsahu, aké sa v dejinách zriedka vyskytujú, avšak predsa len lokálnej povahy. Ale pre vtedajších obyvateľov územie postihnuté pohromou predstavovalo celý svet a povodeň znamenala všetko postihujúcu potopu, ktorou bohovia potrestali hriešne ľudstvo. Povesti o katastrofe prechádzali stáročiami od Sumerov k Akkadom a Babylončanom. Z Mezopotámie ich priniesli do Kanaánu Hebreji, svojsky pretvorili a túto vlastnú verziu zaradili do svätých kníh Starého zákona.

Vo všetkých mestách nad Eufratom a Tigrisom sa týčili nesmierne vysoké budovy podivného tvaru. Skladali sa zo šesťhranných alebo okrúhlych blokov položených v poschodiach na seba a zmenšujúcich sa smerom k vrcholu, takže pripomínali stupňovité pyramídy. Na uťatom vrcholku obyčajne stál malý chrám, zasvätený miestnemu božstvu. Viedli k nemu trojité kamenné schody. Pri bohoslužbách kráčali po nich do bieleho oblečení kňazi v slávnostnej procesii za zvukov zborového spevu a hudobných nástrojov.

Najslávnejšia z týchto pyramíd zvaných zikkuraty stála v obrovskej a skvostnej metropole, v Babylone. Archeológovia vykopali zo zrúcanín jej základy a dolné časti múrov. Vieme presne, aký bol jej architektonický vzhľad, pretože okrem opisov sa na klinových tabuľkách našla aj jej rytina. Mala sedem poschodí a výšku deväťdesiat metrov.

Natískala sa otázka, či babylonská pyramída bola predobrazom biblickej veže Bábel. Tejto otázke venoval význačný francúzsky vedec André Parrot celú knihu a na základe mnohých dôkazov dospel k presvedčeniu, že v tomto smere niet ani najmenších pochybností.

Nemôžeme tu citovať celú jeho dosť komplikovanú a podrobnú argumentáciu. Uspokojíme sa teda s najdôležitejšími dôkazmi.

Podľa rozprávania biblie ľudia, vtedy ešte hovoriaci jednou rečou, stavali vežu Bábel v krajine Šineár, ktorú niektorí učenci stotožňujú so Sumerom. Stavebný materiál, ktorý používali – vypálené tehly a riečnu hlinu ako spojivo – presne zodpovedal materiálu babylonskej pyramídy.

V knihe Genezis 11, 7 čítame: „Poďme, zostúpme a zmäťme im reč, aby ani jeden nerozumel reči druhého.“ Prečo Hebreji pokladali babylonskú vežu za symbol ľudskej pýchy a prečo podľa nich práve tam Jahve zmiatol jazyky Noemových potomkov? Predovšetkým treba povedať, že názov metropoly Babylon znamená v babylonskom jazyku „brána boha“ (babilu), v hebrejčine podobne znejúce slovo „balal“ označuje činnosť miešania. Zvukovou podobnosťou oboch slov sa Babylon ľahko mohol stať symbolom jazykového chaosu na svete, tým skôr, že bol mnohojazyčným mestom.

Nemožno sa čudovať ani tomu, že Hebreji videli v Babylone a jeho pyramíde stelesnenie neresti a arogancie voči bohu. Babylonskí vládcovia postavili pyramídu prácou otrokov a vojnových zajatcov privlečených z rôznych končín sveta. V 7. storočí pred n. l. babylonský kráľ Nabopalasar pristúpil k reštaurácii starobylej veže a rozkázal tam okrem iného vyryť túto vetu: „Ľudí mnohých národov som prinútil pracovať pri znovuvýstavbe veže.“

Do otrockej práce na stavbe hnali určite aj Hebrejov, ktorí si zachovali v pamäti ťažké babylonské zajatie a tejto spomienke, plnej trpkosti, dali výraz v povesti o veži Bábel. Ako uvidíme neskôr, spomienka na babylonskú vežu sa zjaví ešte raz, a to v podobe anjelského rebríka, ktorý zazrel vo sne Jákob, Abrahámov vnuk. Od babylonských čias však uplynulo hodne šasu a hebrejské pokolenia narodené v Kanaáne už takmer zabudli na krivdy, ktoré ich predkom spôsobili babylonskí králi. Obraz pyramídy síce nevymizol z ich pamäti, ale nadobudol iný význam: stal sa rebríkom, symbolizujúcim spojenectvo človeka s Jahvem.


(1) V súvislosti s Adamom stojí za zmienku nesmierne zábavný incident, ku ktorému došlo pred niekoľkými rokmi v Kongrese USA. Vo vládnej brožúre Ľudské rasy ilustrátor zobrazil Adama s pupkom. To vyvolalo interpeláciu kongresmana zo Severnej Karolíny Carla T. Durhama. Označil kresbu za jeden z prejavov šíriacej sa komunistickej propagandy, pretože Adam, ktorého boh ulepil z hliny, nemal matku, a preto nemohol mať ani pupok. V búrlivej diskusii upokojili napáleného vyznávača biblie faktom, že vo Vatikáne sa nachádza Michelangelov obraz, na ktorom má Adam tiež pupok.

© Z poľského originálu Zenon Kosidowski, Opowieści biblijne, vydaného Vydavateľstvom Iskry, Warszawa 1963, preložil Jozef Marušiak, 1983. Vydalo Vydavateľstvo Obzor, národný podnik, Bratislava, v roku 1985 ako 2 987. publikáciu. Počet strán textu 312, počet príloh 16.

Chcete sa vyjadriť? Využite diskusné fórum.

Zenon Kosidowski
– poľský spisovateľ, biblista, esejista a básnik
– narodil sa 22. júna 1898 v meste Inowroclaw, zomrel 14. septembra 1978 vo Varšave
– študoval humanitné vedy na univerzite v Poznani a na univerzite v Krakove. Pôsobil ako redaktor v časopise expresionistov Zdrój. Od 1928 do 1939 bol redaktorom a riaditeľom pobočky rozhlasovej stanice Poľského rozhlasu v Poznani. V rokoch 1939 až 1951 pobudol v USA;
– napísal populárno-vedecké knihy o dejinách starovekých civilizácií a kultúr, napríklad:
Keď slnko bolo bohom (Gdy słońce było bogiem, 1956),
Kráľovstvo zlatých sĺz (Królestwo złotych łez, 1960),
Čo rozprávali proroci (Opowieści biblijne, 1963),
Čo rozprávali evanjelisti (Opowieści ewangelistów, 1979)
Čerpané z:
kniha Čo rozprávali proroci, povolenie SÚKK 1823/I-84, 65-024-85, 735-22-85/7, štvrté vydanie, vydalo Vydavateľstvo Obzor, n. p., Bratislava, v edícii Periskop

Súvisiace články:
Biblické príbehy (2. časť) (18.01.2010)
Biblické príbehy (1. časť) (18.01.2010)

Zenon Kosidowski, 18. 01. 2010 | Prečítané: 4856 | Rubrika: Veda a spoločnosť

Webhouse.sk

Webhouse

Odporúčame najlepší webhosting a domény za super ceny!

Iné médiá
Zbierka na ochranu humanistov vo svete
Humanists International crowd-funds for persecuted humanists
Pomôžte humanistom vo svete! Mnohí čelia prenasledovaniu, mučeniu a trestu smrti za svoje presvedčenie. Pozri: Zbierka na ochranu humanistov vo svete.
Anketa
Čítali ste knihu Zakázané ovocie – Etika humanizmu, ktorú napísal Paul Kurtz?

Áno (522 hl.)
 
Nie (388 hl.)
 

Celkom hlasovalo: 910
Voliči, pozor na Kisku!
Keď klamal v minulosti, bude klamať aj v budúcnosti. Pozri: Kiska povedal: „Nezaložím stranu.“ a Kiska je hanba Slovenska.
Etická výchova
Ako by mala vyzerať etická výchova — alternatíva nábo­ženskej výchovy pre deti bez vyznania? Aký je váš názor?
Nové vo fóre
 Nie
16-08-19 * 19:42
 Re: Internet
16-08-19 * 19:05
 RE: Zbierka náboženských nezmyslov
16-08-19 * 18:50
Brajti
The Brights
K teórii a praxi humanistickej výchovy
K teórii a praxi humanistickej výchovy
Kniha
Sumeri
Dobré knihy
Kniha Zakázané ovocie – Etika humanizmuKniha Nemnožme sa!Thomas Paine – Vek rozumu
Sčítanie ľudí bez náboženského vyznania
Atheist Census
Podporte útulok pre zvieratká
Podporte útulok pre zvieratká v Humennom
Anketa Strom roka
Vytvorené v redakčnom systéme phpRS © Jiří Lukáš | RSS | Návrat hore