www.humanisti.sk
Súťaž o knihu
Webhouse.sk
Podporujeme
Spoločnosť PrometheusEthos – občianske združenie so zameraním na etiku, humanizmus a sekularizmusHumanisti Slovenska – občianske združenieZošity humanistovVladislav Marušic – ALTERNATÍVAAteisti Českej republiky Voľná myšlienka v ČeskuThe BrightsAdam Roman
Spolupracujeme
Slovenské súťaže.skNAJsúťaže.skeSúťaže.skKochlear.czÚnia nevidiacich a slabozrakých SlovenskaEurobabička Českej a Slovenskej republikyHoax.skdTest
Iné médiá
Adresa redakcie
e-mailová adresa redakcie
Internetový čas
Internet time: @260
Počítadlo


Spam poison

Storočnica filmového režiséra Vladimíra Bahnu

(25. 7. 1914 – 19. 10. 1977)

Vladimír BahnaTvorba filmového režiséra Vladimíra Bahnu (25. 7. 1914 – 19. 10. 1977) zaujíma kľúčové postavenie v otázke formovania slovenskej profesionálnej kinematografickej a televíznej produkcie, pričom má podstatné kvalitatívne súvislosti s problematikou prepisu literárnych predlôh do audiovizuálnej podoby.

Ak je na jednej strane na Slovensku dodnes badateľný nedostatok odbornej literatúry objektívne a detailnejšie analyzujúcej filmovú a televíznu tvorbu ako takú, tak ešte výraznejším spôsobom je doteraz v oblasti vedeckého výskumu neprítomný interdisciplinárny prístup zameraný na posudzovanie relevantných kreatívnych javov v ich komplexnosti, teda aj z hľadiska určujúcich a dominantne podmieňujúcich literárnych dimenzií a parametrov audiovizuálneho umenia.

Pre svoj hraný debut Pole neorané (1953) si režisér Vladimír Bahna zvolil ako predlohu rovnomenný román Petra Jilemnického, v ktorom sa krížia spontánne emocionálne vypäté vrstvy rozprávania s dobovým realistickým kánonom a sociálnym programom literatúry.

Vladimír Mináč pracoval na scenári s úctou k Jilemnického románu. Z tohto porozumenia vzišiel vydarený prepis epiky do filmovej drámy, ktorý však poukazuje aj na zreteľné komunikačné problémy a estetické limity zvolenej tvorivej metódy. Scenár kolíše vo farebnom spektre a tonálnom rozsahu románu.

Režijný prístup nepodceňuje scenár, naopak, vo významnej miere vychádza z jeho evokácie filmového obrazu a dôsledne rešpektuje jeho osobitosti. Realizácia vdychuje textu vzrušujúcu zmyslovo konkrétnu podobu, vytvára audiovizuálny rad ekvivalentný imaginatívnej štruktúre scenára.

Úspech filmu nesporne zvyšuje výrazné herecké obsadenie, pričom interpretačné výkony prenikajú do hlbších hladín literárnej predlohy, aby z nej vyťažili emocionálnu presvedčivosť a psychologickú plasticitu.

Výsledkom tvorivej spolupráce Vladimíra Mináča a Vladimíra Bahnu je aj dramatický príbeh ženy z prostredia súdobej dediny, nazvaný Žena z vrchov (1955). Dielo nepatrí k vrcholom našej filmovej tvorby. No aj tak má zaujímavý rodokmeň a je svedectvom o zložitých okolnostiach svojho vzniku.

Mináč sa pri písaní scenára stretal s neujasnenými a nedomyslenými predstavami, ale nástojčivými požiadavkami vtedajšej filmovej dramaturgie. Autorovo osvojovanie sveta sa tak posúva z dosiahnutej kvalitatívnej vývinovej pozície zrelej novelistiky Na rozhraní na prekonanú kótu jeho románu Včera a zajtra.

Zložitosť životných vzťahov sa eliminuje a mení sa na naivne priehľadné usporiadanie pozitívnych a negatívnych spoločenských síl. Pulzujúci vnútorný svet postáv sa redukuje na jednorozmernú príslušnosť k niektorej zo strán globálneho spoločenského konfliktu.

Po skúsenostiach so súčasnou látkou sa Vladimír Bahna obracia k historickej téme. Pripravuje historickú komédiu Posledná bosorka (1957). Námet Dušana Kodaja založený na historickom a generačnom spore etablovanej spoločenskej štruktúry, ktorú reprezentuje cirkevná a feudálna hierarchia, s nonkonformnými, liberálnymi a progresívnymi úsiliami sociálne neustálenej vrstvy študentstva je podnetný a nosný, aj keď dozaista nie objavný. Scenár Ivana Bukovčana síce nepatrí k vrcholom jeho tvorby, ale podáva rozprávkovo farbistý obraz doby, vytvára pozoruhodnú galériu postáv a epizódnych postavičiek, suverénne ovláda gradáciu dejovej krivky v rámci zručne navrhnutých hlavných línií dramatickej architektúry celku.

Realizácia filmu prináša pestré výjavy so satirickými prvkami. S ľahkosťou sa pohybuje v aristokratickom prostredí, odkiaľ prináša graciózne, vzletné, iskrivé, duchaplné a mierne ironické posolstvá. Odtiaľ plynulo prechádza do oblasti štylizovaného uličného ruchu a ľudovej zábavy. V. Bahna sa dobre vyrovnáva s akčnými zábermi, aj keď vzhľadom na nedostatočnú pripravenosť slovenského herectva i celkove filmu iste nemožno hovoriť o dokonalosti. Divácky záujem o film zaručuje romantické ladenie príbehu a atraktívna pompézna historická výprava. Režisér preukázal atmosférotvorné schopnosti, básnickú fantáziu a technickú vynaliezavosť. Posledná bosorka je nesporne pokrokom v profesionálnom vývoji režiséra, celého slovenského filmu i jeho korelácii k literárnym východiskám.

Podľa prózy Jána Kalinčiaka Reštavrácia realizuje Vladimír Bahna film Zemianska česť (1957). Literárna predloha s podtitulom Obrazy z nedávnych čias nie je z hľadiska zvyčajnej dramatickej konštrukcie kompozične zovretým dielom, ale reťazcom relatívne voľne spojených obrazov. Ústrednú dejovú líniu potláčajú a zahmlievajú epizódy, ktoré s hlavným tokom príbehu takmer nesúvisia.

Dodnes pretrvávajú názory, ktoré hodnotia filmovú transkripciu z pohľadu vystihnutia predlohy, teda kritériami viac-menej mechanického prekladu slovesného diela do obrazovej reči filmu. Polemicky však zastávam názor, že je vecou individuálneho posúdenia konkrétnych filmových riešení a prístupov, do akej miery adekvátne čerpajú podnety z literatúry a do akej miery sa proces špecifickej kinematografickej kreativity môže sémanticky a formálne prínosným spôsobom emancipovať. Za rozhodujúcu hranicu produktívnych diskusií na túto tému treba pokladať výhradne komplexnú umeleckú úroveň syntézy literárnych a audiovizuálnych prvkov.

Scenárista Albert Marenčin uspôsobuje predlohu pre záznam filmovou technikou podľa prevažujúcej a prežívajúcej dramaturgickej mienky. Nevzďaľuje sa od východiskového príbehu, nevytvára vlastný sujet. Filmom nezachytiteľné javy odstraňuje, ale trhliny, ktoré takto vznikajú, necháva nezacelené. Zrejme verí, že obnažuje dramatickú podstatu novely, že jej dáva naplno zaznieť, lenže táto substancia je v prípade Reštavrácie priveľmi krehká.

Režisér V. Bahna vo svojom druhom historickom filme nadväzuje na tvárne postupy a technicko-estetické zásady filmovej výroby, ku ktorým dospieva pri realizácii Poslednej bosorky, pritom sa začína spoliehať na rozvinutú remeselnú zručnosť. Pestrofarebnými scénami sa usiluje zakryť prázdne miesta v scenáristickej osnove. Komplex obrazov neviazanej zábavy, smiechu a vína, estetizovaný ľudovou hudbou a folklórnym tancom prehlbuje nie najšťastnejšiu tendenciu, ktorá sa prejavila už v predchádzajúcom diele. Stavbe chýba konzekventnejšími ťahmi vedený dramatický oblúk.

V. Bahna sa Zemianskou cťou prezentuje ako zástanca realistickej metódy a predstaviteľ filmovej línie principiálne a dôsledne rešpektujúcej prioritu literárno-scenáristických zložiek rozprávania.

Komorným príbehom Dom na rázcestí (1959) Vladimír Bahna posúva obzor slovenského filmu do oblasti závažnej umeleckej výpovede v aktuálnej modalite súbežných trendov európskej kinematografie. Prepis tragikomédie Karla Stanislava nadobúda tvar psychologickej drámy o zodpovednosti lekára a mravnosti, ktorá predstavuje v našej filmovej tvorbe nový žáner.

Do podoby filmového scenára spracoval dramatický text V. Bahna. Tragické vyznenie hry nahradil optimistickým rozuzlením a spoločenskú ostrosť predlohy obrúsil citlivejším dialógovým riešením. Psychologický film vytvoril bez toho, aby uplatnil klasické psychologizujúce techniky (vnútorný monológ a podobne).

Dobová kritika film neprijala priaznivo a istá predpojatosť vo vzťahu k režisérovi sa premietla až do neprimerane jednostranných a odsudzujúcich stanovísk. Ako to však v dejinách umenia – i literatúry a filmu – neraz býva, vydarené dielo úspešne prežije aj objektívne a vedecky sa tváriace vlny subjektívnej nepriazne. Snímka sa spolu s ďalšími režisérovými opusmi už niekoľko desaťročí uvádza na televíznych obrazovkách – dnes už i vo vysielaní súkromných komerčných televíznych staníc, ktoré sa dozaista neriadia nostalgickým vzťahom k tradíciám našej národnej kultúry, ale výlučne živým diváckym záujmom a ohlasom.

Film je stavebne vyrovnaný a vyžaruje z neho i poetická imaginatívnosť. Dialóg je živý, duchaplný a funkčný. Bahnova sugestívna réžia štýlotvorne využíva čiernobiely materiál pri zobrazovaní fotogenických prostredí. Predstavitelia postáv pôsobia uvoľnene, ich hlasový prejav sa dobre zosúladil s úrovňou gesticko-mimickej zložky, pričom spontánne exploatujú svoje psycho-somatické dispozície.

Po širokospektrálnych tematických skúsenostiach sa Vladimír Bahna zameriava na ďalšiu kľúčovú tému slovenského profesionálneho umenia druhej polovice minulého storočia – na protifašistický odboj. Podľa vlastného námetu a scenára realizuje film Predjarie (1961). Základnú situáciu modeluje komorne, ale premieta do nej rozmery celého okolitého sveta, nie však vnútorne, ale zvonka, z vôle autora, prostredníctvom početných retrospektív.

Po nakrútení tohto filmu prichádza V. Bahna do bratislavského televízneho štúdia inscenovať Návraty. Ide o programové spojenie dvoch dramatizácií.

Prvú, Návrat Ondreja Baláža (1963), ktorá je prepisom rovnomennej poviedky Dobroslava Chrobáka vytvára Vladimír Bahna podľa scenára Martina Slivku filmovou technikou. Prednosťami filmu sú zručná kamera a majstrovské herectvo.

Druhá inscenácia, Mária (1963), je úpravou novely ruského spisovateľa Viktora Koneckého Ešte o vojne. V. Bahna ju pripravil pre priame televízne uvedenie. Scenárista Ivan Králik šťastne zachoval podstatné znaky predlohy. Technický scenár, ktorý sa zachoval ako jediné svedectvo o režijných postupoch, dokumentuje koncepčnú prácu na rozkrývaní hlbokého ľudského obsahu.

S Karolom L. Zacharom spolupracuje Vladimír Bahna na televíznej adaptácii divadelnej hry Jozefa Hollého Geľo Sebechlebský (1963). Rozmarná veselohra dôsledne prezentuje Zacharov divadelný režijný názor, filozoficky založený na harmonizácii, zhovievavom pohľade a profesionálne na precíznom hereckom vedení v intenciách kompozične brilantne rozvrhnutých mizanscén. Bahna zámerne dáva priestor takémuto vyzneniu tým, že sa neusiluje filmovou technikou konkurovať javiskovým riešeniam, naopak – vo výrazových možnostiach filmu je zdržanlivý, disciplinovane ich podriaďuje vyššiemu záujmu celkového umeleckého tvaru; kamerový a strihový potenciál drží v ústraní, samoúčelne naň neupozorňuje a využíva ho len ako médium adekvátneho záznamu scénického artefaktu.

Pozoruhodný televízny film Slnečný kúpeľ (1964) je prepisom rovnomennej poviedky Janka Jesenského. Scenárista Maximilián Nitra, autor filmových komédií veľmi rozdielnej úrovne, v tomto prípade šťastne rozvíja literárnu miniatúru na audiovizuálne rozmery stredometrážneho filmu. Koncipuje presný pôdorys, vnímavo odrážajúci ráz Jesenského predlohy i celej jeho prozaickej tvorby. Epický útvar konzekventne dramatizuje. Obohacuje bázu jednotlivých motívov, zasahuje do galérie postáv, prináša nový konflikt, ale nevybočuje z významového a estetického rámca predlohy, pričom vlastné vyznenie pôvodnej poviedky prehlbuje v jej imanentných atribútoch. Reč hrdinov má napätie a spád, je charakterotvorná. Nové prostredia a figúry zodpovedajú Jesenského kánonu. Ľúbostná blýskavica je poetická, dômyselne humorná, vyznačuje sa chápavou iróniou.

Práca režiséra Vladimíra Bahnu vyniká hlbokým prienikom do textu, vynachádzavým ozvláštnením a umocnením literárneho potenciálu a ľahkosťou štýlu. Realizácia súzvučí s láskavým a zhovievavo satirickým zacielením literárnej prípravy. Bahnova réžia je vzácne celistvá, hodnotná aj vo výjavoch založených na využití filmovo-technického rozprávania, aj v scénach založených na starostlivom naštudovaní hereckých kreácií. Rozloženie typologických proporcií ústrednej trojice protagonistov svedčí o skúsenostiach a vizuálnom nadaní režiséra. Kamera vystihuje parodicko-lyrickú atmosféru prostredia a čudáckej idyly provinčnej honorácie.

Televízna veselohra Slnečný kúpeľ je dielom kongeniálne syntetizujúcim podnetnú literárnu predlohu, fundované scenáristické spracovanie a osobnostný vklad réžie. Snímka znesie mimoriadne vysoké kvalitatívne kritériá v domácom i medzinárodnom hodnotovom kontexte.

Televíznou verziou poviedky Prípad (1964) Vladimír Bahna nadväzuje na niekdajšiu spoluprácu s Vladimírom Mináčom. Dramatizácia Tibora Vichtu rešpektuje štruktúru predlohy a chápe požiadavky televíznej ostenzie. Nelipne za každú cenu na klasickom dramatickom modeli – otvorene priznáva legitímne právo epickej alternatíve televízneho rozprávania. Spolieha sa na úroveň novely, nedomýšľa motívy, nekoriguje charaktery, iba vyberá a spája literárne komponenty.

Podobne aj V. Bahna rozvíja symptomatické znaky svojej koncepcie režijnej práce založenej na úzkostlivom vzťahu k čo najvernejšiemu pretlmočeniu literárneho posolstva. Detailne stvárňuje aj drobné jednotlivosti prenesené z poviedky, pretože nepodceňuje ich významovú funkčnosť a estetickú pôsobivosť. V exteriéroch vynaliezavo využíva pohyb subjektívnej kamery a ďalšie dynamizujúce efekty. Hereckú tvorbu orientuje tak, aby sa rozporné charaktery dostali na jednoznačnejšie pozície, čím mierne posúva sémantické zložky predlohy, ktorá presvedčivým spôsobom reflektuje zložitosť dobových situácií, podmieňujúcich konanie ľudí.

Podľa rovnomenného románu Rudolfa Jašíka píše Štefan M. Sokol scenár filmu Námestie svätej Alžbety (1965). Autor robí javy zreteľnejšie a viditeľnejšie, smeruje k ich jadru cez individuálne postoje hrdinu k uzlových okamihoch spoločenského vývoja. Pod zväčšovacím sklom doby, v ktorej život zlacnel a smrť zovšednela, každý čin nadobúda osudový význam.

Režisér Vladimír Bahna mal prvé pracovné stretnutie s R. Jašíkom, zamerané na tému filmovej transpozície uvedeného diela, už v roku 1957, ale napriek svojmu nezanedbateľnému verejnému vplyvu a významnému spoločenskému postaveniu nedokázal skôr vytvoriť administratívne predpoklady na realizáciu mimoriadne hodnotného umeleckého projektu.

Š. Sokol sa v etape literárnej prípravy kinematografického diela nebojí byť do dôsledkov filmový. Predpisuje aj detaily podstatné z hľadiska adekvátneho vyznenia finálnej podoby artefaktu. Nepodlieha v tom čase už módnej predstave o scenári ako o pomocnom texte, ktorý môže nanajvýš pôsobiť pre režiséra ako viac-menej nezáväzný zdroj inšpirácie, pričom pre režisérsku invenciu rozhodujúce sú podnety generované priamo v procese realizácie. Sokol vytvára konzekventnú predstavu budúceho filmu. Usiluje sa o adekvátnu slovesnú formuláciu filmovej vízie. Uvedomuje si relatívnu autonómnosť pozície scenáristu vo vzťahu k autorovi literárnej predlohy i k režisérovi definitívneho audiovizuálneho tvaru diela. Vie, že kým v počiatkoch kinematografie stáli vedľa seba a zároveň takpovediac proti sebe filmový laik – spisovateľ a filmový profesionál – režisér, medzičasom sa na vzniku filmovej polyfónie podieľajú kvalifikovaní a špecializovaní tvoriví odborníci, aj keď v niektorých prípadoch môže ísť o personálnu úniu viacerých inak už celkom emancipovaných kreatívnych profesií. Prístup Š. Sokola a V. Bahnu je kompatibilný aj v rovine odmietania režisérskeho hegemonizmu, ktorí objektívne neslúži plnohodnotnému rozvoju syntetického charakteru filmovej tvorby. Pozoruhodná transkripcia získava optimálne podmienky v partnerskej koordinácii erudovaného scenáristu a skúseného režiséra, ktorý má vysoký stupeň porozumenia pre svojbytnosť literárnej prípravy.

V. Bahna pokračuje pri práci na tomto filme v citlivej a uvážlivej aplikácii svojej režijnej metódy a dlhoročnej realizačnej empírie. Zvolený prístup rezultuje do fenomenálnych myšlienkových a tvarových rozmerov dodnes nie celkom doceneného a – podľa môjho názoru – zrejme absolútne najlepšieho slovenského filmu vôbec. Dosiahnuté kvalitatívne ukazovatele nevdojak potvrdzujú, že názor, ktorý chápe scenár ako vnútornú formu filmu, má hlboké a trvalé opodstatnenie – napriek prechodným úsiliam a tendenciám umelo oddeliť kinematografiu od literatúry.

Režisér stavia na základe remeselného majstrovstva, z ktorého vstupuje do estetických vrstiev filmu. Jašíkov a Sokolov model imaginatívneho uchopenia témy prijíma, aby ho precízne, odôvodnene a pôsobivo transformoval do zmyslovo konkrétnej podoby.

V. Bahna pri práci s hereckými predstaviteľmi dosahuje špecifický tlmený tón predkamerovej interpretácie zbavenej nánosov divadelných zvyklostí a javiskových manier. Dominuje herecký koncert Ctibora Filčíka v strhujúcej kreácii Maxiho. Skladateľ Jozef Malovec používa hudbu veľmi striedmo, o to väčšmi však umocňuje emocionálny účinok jej náhlou prítomnosťou.

Vladimír Bahna sa spoľahlivo orientuje v gnozeologických a tvarových dimenziách Jašíkovho románu a produktívne zohľadňuje Sokolove scenáristické riešenia. Tak vytvára dielo všeľudské svojou naliehavou mravnou misiou i nespornou umeleckou hodnotou. Práve týmto filmom dokumentuje a petrifikuje svoje kľúčové postavenie a rozhodujúcu osobnostnú úlohu v zakladateľskej a priekopníckej generácii tvorcov slovenskej kinematografie.

Prepis Jašíkovho debutu Na brehu priezračnej rieky pripravilo bratislavské televízne štúdio roku 1966 podľa scenára Jána Dekana. Autor predlohy krehkým príbehom o láske umožňuje nazrieť do sveta biedy, váhania i odhodlania vziať si od života svoj diel šťastia. Úroveň prózy zaručuje príťažlivosť sujetu a nevšednú kvalitu dialógu.

Režisér často, čo i len na okamih, vsúva do ateliérových scén exteriérové dokrútky, čím dômyselne buduje filmovosť výsledného tvaru. V súčinnosti s kamerou sa inšpiruje prírodnými úkazmi a fotogenickými prvkami realizačného prostredia. Strieda dynamiku strihu a hereckej akcie s emotívnym prelínaním záberov a výtvarným lyrizmom. Jeho profesionalita sa užitočne stáva prísnejším kritériom televíznej réžie a reprezentuje nesmierny kreatívny potenciál perspektívneho elektronického média vo vzťahu k hodnotovému zázemiu pôvodnej literárnej tvorby.

Na základe spomienok účastníkov Slovenského národného povstania Vladimír Bahna píše a režíruje dobrodružný príbeh Stopy na Sitne (1968). Scenár a realizáciu poznačuje klišé povstaleckých filmov. Dielo však má svoje miesto a opodstatnenie nielen v dobovom kontexte svojho vzniku.

Povstaleckej tematike sa Vladimír Bahna venuje aj trojdielnym televíznym filmom Generácia (1969), ktorý scenáristicky a režijne tvorí podľa rovnomennej románovej trilógie Vladimíra Mináča, ktorej poznávací aspekt je silne subjektivizovaný. Autor v celistvom prúde rozprávania osobnosťou prestupuje každú zobrazovanú skutočnosť. Neodráža svet ako taký, ale hodnotí ho zo svojej vyhranenej názorovej pozície.

Scenár rešpektuje zaužívanú dramaturgickú prax, ale V. Bahnovi sa darí hodnotne zobraziť konfliktnú dobu a ľudí postavených pred zásadné rozhodnutia, ktorými sa buď sebapotvrdzujú ako konzistentné charaktery, alebo sa naopak osobnostne lámu a strácajú mravnú integritu. Cesta k heroizmu je základnou otázkou, o umeleckú formuláciu ktorej sa Vladimír Bahna úspešne a uhrančivo usiluje v dvojjedinej úlohe scenáristu a režiséra.

Rozsiahle štúdium vymedzenej kultúrno-historickej problematiky a úzka spolupráca s tímom odborníkov tvorí základ literárnej prípravy V. Bahnu na filmový prepis prózy Ľuda Zúbka Skrytý prameň (1973).

Autor predlohy sa vracia do obdobia majstra Pavla z Levoče. Nevolí však genetický prístup, typický pre životopisné prózy, ale formu priameho rozprávania, pričom ťažisko prenáša z dejinnej osobnosti na epizódnu postavu. Vyvoláva dojem, akoby len spracoval udalosti zaznamenané samým hrdinom príbehu. Scenár tematizuje konflikt umeleckého vývinu na rozhraní neskorej gotiky a prebúdzajúcich sa indícií renesancie.

Realizácia kladie dôraz na pútavé rozprávanie a pestrú imaginatívnosť. Vysokým stupňom vizuálneho účinku Bahna programovo prevyšuje zvyčajnú úroveň slovenského filmu.

Kreatívne adekvátny a divácky atraktívny filmový prepis novely Skrytý prameň je posledným zavŕšeným dielom režiséra Vladimíra Bahnu. Je to dôstojné, reprezentatívne a pre jeho tvorbu charakteristické uzavretie signifikatných umeleckých úsilí.

Veľkofilm Poéma o svedomí (1978) je epopejou o genéze a procese národnodemokratickej revolúcie na Slovensku.

Dej Bahnovho scenára sleduje kľúčové udalosti a celkovú koncepciu príprav a priebehu Slovenského národného povstania. Sujet sa nezakladá na formálnom princípe vojnovej kroniky, neposúva sa po frontových líniách, ale väčšmi sa sústreďuje na prienik do politického zákulisia, kde sa súkromne i oficiálne rozhoduje o budúcom osude slovenského národa a jeho štátnosti. Príbeh zachytáva ilegálne aktivity a usiluje sa vyťažiť dramatickosť z tajuplného sveta konšpirácie. Divákov uvádza do exkluzívnych prostredí a situácií, vrátane rokovaní na úrovni najvplyvnejších medzinárodných centier.

Pomerne široký scenáristický záber historického materiálu má podobu vybraných kapitol z nedávnych dejín. Literárna príprava má znaky hraného dokumentárneho žánru s tendenciou estetizovať faktografickú látku. Realizáciu, počas ktorej Vladimíra Bahnu zastihla smrť, dokončil pomocný režisér Zoro Záhon. Technicky zvládol aj náročné katastrofické a masové komparzné scény. Monumentálna freska Poéma o svedomí je nielen svedectvom o zobrazovaných dôležitých udalostiach, ale aj svedectvom o ich príznačnej interpretácii historicky podmienenej subjektívnymi i objektívnymi faktormi.

S odstupom desaťročí môžeme konštatovať, že režisér a scenárista Vladimír Bahna neodišiel z kultúrneho priestoru našej krajiny, v ktorom je naďalej intenzívne a bytostne prítomný. Pretrváva v ňom ako jeden zo zakladateľov slovenskej profesionálnej kinematografie, výrazná umelecká osobnosť a významný tvorca rozsiahleho súboru filmových diel, z ktorých viaceré treba pokladať za fundamentálne – a to aj vo vzťahu k transpozícii signifikantných literárnych hodnôt a tendencií do audiovizuálnej podoby.

Nezanedbateľnou skutočnosťou je aj vysoká miera spoločenského vplyvu založeného na spontánnom diváckom záujme o výsledky Bahnovej tvorby. Odhliadnuc od prezentácie kinematografických artefaktov na televíznej obrazovke napríklad film Posledná bosorka v období jeho vzniku videlo dva a pol milióna návštevníkov kín a Pole neorané jeden a pol milióna vnímateľov.

Mnohé diela V. Bahnu boli ocenené na prestížnych medzinárodných i domácich fórach a svojou orientáciou na prepisy literárnych predlôh zohrali aj dôležitú úlohu pri sprostredkúvaní, popularizovaní, približovaní a prenikaní hodnôt slovenského písomníctva do zahraničia.

Uzavreté dielo národného umelca Vladimíra Bahnu celistvo odzrkadľuje zložité dejiny slovenskej filmovej kultúry, evolučný proces filmovej dramaturgie a réžie i účasť literárnych podnetov na tomto vývoji. V tvorbe V. Bahnu sa odráža rozmach slovenského filmového umenia i jeho osudová kvalitatívna závislosť od gnozeologických a estetických parametrov zobrazovaných literárnych látok.

Bahna dokumentuje historický, civilizačný a duchovný rozvoj slovenskej spoločnosti v rozpätí niekoľkých desaťročí, na ktorom sa sám podstatným spôsobom kreatívne, osobnostne i inštitucionálne zúčastnil.

Chcete sa vyjadriť? Využite diskusné fórum.

Mgr. art. Pavol Janík, PhD.
– básnik, dramatik, publicista, prekladateľ
Čerpané z:
vlastný zdroj, osobná stránka

Pavol Janík, 28. 01. 2014 | Prečítané: 14759 | Rubrika: Kto sú humanisti?

Webhouse.sk

Webhouse

Odporúčame najlepší webhosting a domény za super ceny!

Iné médiá
Zbierka na ochranu humanistov vo svete
Humanists International crowd-funds for persecuted humanists
Pomôžte humanistom vo svete! Mnohí čelia prenasledovaniu, mučeniu a trestu smrti za svoje presvedčenie. Pozri: Zbierka na ochranu humanistov vo svete.
Voliči, pozor na Kisku!
Keď klamal v minulosti, bude klamať aj v budúcnosti. Pozri: Kiska povedal: „Nezaložím stranu.“ a Kiska je hanba Slovenska.
Etická výchova
Ako by mala vyzerať etická výchova — alternatíva nábo­ženskej výchovy pre deti bez vyznania? Aký je váš názor?
Nové vo fóre
 Re: Ťažko
20-10-19 * 11:22
 Re: Z toho miesta
20-10-19 * 11:03
 Ťažko
17-10-19 * 23:21
Brajti
The Brights
K teórii a praxi humanistickej výchovy
K teórii a praxi humanistickej výchovy
Kniha
Sumeri
Dobré knihy
Kniha Zakázané ovocie – Etika humanizmuKniha Nemnožme sa!Thomas Paine – Vek rozumu
Sčítanie ľudí bez náboženského vyznania
Atheist Census
Podporte útulok pre zvieratká
Podporte útulok pre zvieratká v Humennom
Vytvorené v redakčnom systéme phpRS © Jiří Lukáš | RSS | Návrat hore