www.humanisti.sk
Súťaž o knihu
Webhouse.sk
Podporujeme
Spoločnosť PrometheusEthos – občianske združenie so zameraním na etiku, humanizmus a sekularizmusHumanisti Slovenska – občianske združenieZošity humanistovVladislav Marušic – ALTERNATÍVAAteisti Českej republiky Voľná myšlienka v ČeskuThe BrightsAdam Roman
Spolupracujeme
Slovenské súťaže.skNAJsúťaže.skeSúťaže.skKochlear.czÚnia nevidiacich a slabozrakých SlovenskaEurobabička Českej a Slovenskej republikyHoax.skdTest
Iné médiá
Adresa redakcie
e-mailová adresa redakcie
Internetový čas
Internet time: @726
Počítadlo


Spam poison

Zlá chvíľa, zlé mesiace

(O eutanázii)

Bumerang sa vracia

Ján Drgonec – Tento ujo je tvoja mamaPre ateistov je smrť ukončením všetkého. Veriaci ňou začínajú svoje bytie v niečom lepšom, než práve majú za sebou. To by mohlo viesť k zásadným rozdielom medzi ateistami a veriacimi pri prístupe k vlastnej smrti. Opak je pravdou. S výnimkou samovrahov sa nikto príliš neponáhľa k vlastnému úmrtiu, veriaci i neveriaci ho odďaľujú, ako sa dá. Spoločnou požiadavkou všetkých zasa je, aby ich pohreb ani náhodou nepredstihol chvíľu, v ktorej ozaj zomreli.

Obavy z predčasného pohrebu sa vracajú ako bumerang. Počas devätnásteho storočia obchádzali najmä Anglicko a USA. Vynachádzavosť a dômysel ľudského umu sa postavili do služieb opatrení na zabránenie predčasného pohrebu. Podrobne ich opísal napríklad Michael Crichton v knihe Štyri kľúče (Praha 1978) na s. 184 – 186: „Viktoriáni riešili svoju neistotu spôsobmi. Tým prvým bolo odloženie pohrebu o niekoľko dní – týždeň nebol ničím mimoriadnym – a vyčkanie nezvratného čuchového dôkazu, že drahý zosnulý tento svet definitívne opustil. Viktoriánska ochota odkladať pohreb čo najdlhšie zabiehala veľakrát do krajností. Keď roku 1853 zomrel vojvoda z Wellingtonu, rozvinula sa diskusia o spôsobe jeho štátneho pohrebu; Železnému vojvodovi nezvýšilo iné ako čakať, kým sa všetky nezhody urovnajú, a jeho pohreb sa napokon uskutočnil po viac než dvoch mesiacoch od jeho smrti.

Druhá metóda odvrátenia predčasného pohrebu bola technickej povahy; Viktoriáni vynašli dlhý rad dômyselných výstražných a signalizačných zariadení, ktorých prostredníctvom mohol zosnulý oznámiť svoje zmŕtvychvstanie. Bohatí jedinci sa nechávali pochovať s dlhou železnou trúbkou vedúcou z rakvy na zem a dôveryhodný rodinný sluha potom vo dne v noci hliadkoval na cintoríne mesiac i dlhšie, keby sa nebožtík náhle zobudil a začal volať o pomoc. Nebožtíci, zostávajúci na povrchu zeme, v rodinných hrobkách, sa často kládli do patentných rakiev s vrchnákom na pružinách a ruky i nohy im obaľovala zložitá spleť drôtov, aby sa aj po najnepatrnejšom pohybe tela katapultoval vrchnák rakvy.

Skutočnosť, že sa tieto perovacie rakvy otvárali ešte po mesiacoch, a dokonca aj po rokoch (nepochybne v dôsledku vonkajších otrasov alebo schátrania perovacieho mechanizmu), iba posilňovala všeobecnú neistotu o dĺžke času, ktorý človek môže preležať mŕtvy, kým sa opäť, hoci len na okamih, vráti do života.

Väčšina signalizačných zariadení bola nákladná a dostupná len bohatým vrstvám. Chudoba sa uspokojovala s jednoduchšou taktikou pochovávania svojich blízkych s nejakým nástrojom – páčidlom alebo lopatou – v nejasnej predstave, že keby ožili, môžu sa zo zajatia vyhrabať „vlastnými silami“.

Nedostatočné znalosti vytvárali objektívny predpoklad pre obavy z predčasného pohrebu. Až do roku 1950 predsa lekári netušili, že zastavené srdce sa dá primäť k ďalšej činnosti. Získaním tohto poznatku medicína vydedukovala, že neúspešné oživovanie srdca je dôkazom smrti a že netreba vyčkávať až na chvíľu, keď prestanú všetky prejavy života v ľudskom organizme. Smrť je totiž dlhodobým procesom, v ktorom niektoré prejavy života pretrvávajú celé týždne po tom, ako začal prebiehať rozkladný proces. Napríklad vlasy alebo nechty rastú ešte vo chvíli, keď dôležité orgány očividne navždy zastavili svoju činnosť.

Takmer dve desaťročia sa zdalo, že otázka spoľahlivého určenia smrti sa vyriešila s konečnou platnosťou. Ale bumerang obáv z predčasného pohrebu sa zas vrátil. V pätách transplantácií. Pred transplantáciami orgánov na nejakej minúte nezáležalo. Človek prestal dýchať, zastavilo sa mu srdce. Lenže pritom sa začali objavovať poruchy v činnosti krvného obehu, orgány zomierajúceho strácali zdroj výživy, vznikali skryté vady znižujúce ich schopnosť plniť ďalej svoje úlohy. Transplantovať orgán, ktorý je skôr mŕtvy ako živý, nemalo význam. Preto bolo treba zosúladiť ochranu darcu pred predčasným odňatím transplantátu s potrebami príjemcu. Darca musí byť mŕtvy skôr, ako mu odoberú orgán potrebný na transplantáciu, ale kvôli tomu, aby príjemcove šance na prežitie neklesli pod nulu, odber transplantátu treba vykonať čo najrýchlejšie po tom, ako sa zistí, že darca už nežije. Zosúladenie týchto protikladných záujmov umožnila medicína vo chvíli, keď spoznala, že človek nedokáže prežiť smrť svojho mozgu bez ohľadu na to, či srdce ďalej plní svoje úlohy.

A tak sa smrť človeka stotožnila so smrťou mozgu. Z vecného hľadiska odpadli dôvody na to, aby sa s odberom transplantátu vyčkávalo, dokiaľ zomretému prestane biť srdce. Len čo sa zistilo, že mozog zomrel, bolo možné odňať potrebný orgán. Lenže nastali problémy s právom. Niektoré právne úpravy, napríklad vo viacerých štátoch USA, výslovne určovali, že smrť človeka nastáva vtedy, keď prestane pracovať srdce. Tieto úpravy znemožňovali využitie poznatkov o mozgovej smrti, a tak bolo treba ďalej vyčkávať, dokiaľ prestane biť srdce. Do toho prišli transplantácie srdca, ktorými sa uzavrel bludný kruh – odňať bijúce srdce bolo protiprávne. Odňatie mŕtveho srdca bolo v súlade s požiadavkami práva, ale medicínsky bolo nezmyselné. Konflikt medzi právom a transplantáciami sa podarilo vyriešiť právnym uznaním mozgovej smrti. Napriek tomu sa bumerang obáv z predčasného pohrebu opäť vracia.

V posledných rokoch z USA zaznievajú hlasy volajúce po stotožnení smrti so smrťou veľkého mozgu, a dokonca aj hlasy dožadujúce sa koncepcie „osobnej smrti“, ktorú definujú slovami: „Človek je mŕtvy, len čo prestane existovať ako osoba, t. j. ako indivíduum spôsobilé vedomého chápania a samostatného konania.“ Tieto hlasy sú priveľmi radikálne pre „zvyšok“ sveta. Ten je zajedno v tom, že mŕtvy je taký človek, ktorému zomrel mozog. V čom nie je zajedno, sú kritériá, podľa ktorých sa má určiť, či mozog naozaj zomrel. Vatikán uznáva iné kritériá mozgovej smrti ako Škandinávia, v Kanade neuznávajú ani jedny z nich, ale vypracovali si vlastné kritériá. Proti nim všetkým USA stavajú harvardské kritériá… Aby aspoň na území jedného štátu ľudia zomierali v rovnakom štádiu poruchovosti svojho organizmu, na to sa na pôde parlamentov začali objavovať návrhy zákonov, určujúcich, kedy sa má uvažovať o mozgovej smrti a podľa akých príznakov treba rozhodnúť o tom, že mozgová smrť už nastala. V Južnej Austrálii taký zákon prijali 5. mája 1983, vo Švédsku 15. mája 1987. V USA má zákon o mozgovej smrti štyridsaťštyri členských štátov.

Dlhý súboj

Človek zvádza so smrťou súboj, v ktorom nejde len o to, aby ho predčasne nepochovali. Všetko má svoj čas, aj smrť. Preto aj súboj so smrťou treba ukončiť v pravú chvíľu. Tak, aby sa zbytočne nepredlžovalo zomieranie, aby sa človek nevracal do života za každú cenu.

Prístroje umožňujú umelo udržovať obeh krvi, dýchanie, činnosť srdca. Resuscitácia je činnosťou, pri ktorej sa tieto prístroje uplatňujú. Ale aký je jej obsah? Na čo slúži resuscitácia? Predlžuje sa ňou život, alebo spomaľuje zomieranie? Kedy a ako sa má využívať? Vtedy, keď sa prístroje použijú iba dočasne, aby pacient zvládol ťažkú chvíľu, alebo aj vtedy, keď človek môže existovať jedine dokiaľ je napojený na prístroje? O akú podobu záchrany človeka sa má lekár usilovať? Má resuscitovať aj pacienta, o ktorom vie, že sa vráti k vedomiu ako invalid, alebo je prijateľnejšie, keď takému pacientovi poskytne iba štandardnú starostlivosť?

Tieto otázky úzko súvisia s otázkami, ktoré storočia nastoľuje eutanázia. „Ľahká smrť“, vedome spôsobená inému človeku v úmysle oslobodiť ho od útrap, skrátiť zomieranie beznádejne chorého človeka, zaujala uznávaných filozofov rôznych období a smerov. Písal o nej Francis Bacon, opísal ju Thomas More v Utópii. Podľa neho nevyliečiteľne chorých obyvateľov mystickej krajiny zahŕňajú rovnakou starostlivosťou ako vyliečených pacientov. Ale ak pacient nie je iba nevyliečiteľne chorý, ale na dôvažok trpí veľkými bolesťami, kňaz a úradníci mu majú vysvetliť, že najlepším, najdôstojnejším a najrozumnejším východiskom je, aby sa sám vyslobodil z okov osudu, ktorý je voči nemu taký neľútostný. Ak na to nemá dosť síl, mal by spoluobčanom dovoliť, aby skrátili jeho utrpenie. Ale nikoho nemožno zabiť proti jeho vôli.

Profesor trestného práva Binding a profesor psychiatrie Hoche roku 1920 uverejnili prácu, nazvanú O ničení bezcenných ľudských bytostí. Ňou posunuli eutanáziu do ďalšej dimenzie. Žiadali uzákonenie práva ničiť život niekoľkých skupín osôb. Do prvej zaradili ľudí, ktorí v dôsledku choroby alebo nešťastia sú stratení pre normálny život. Ak si plne uvedomujú svoj stav, túžia po vyslobodení z neho a akýmkoľvek spôsobom toto želanie prejavujú, treba im vyhovieť. Do druhej skupiny obaja profesori zaradili osoby postihnuté „nevyliečiteľnou debilitou“, do tretej osoby duševne zdravé, ktoré následkom nešťastia utrpeli nenapraviteľnú ujmu na zdraví, sú v bezvedomí a po precitnutí by si museli uvedomiť beznádejnosť svojho stavu. Pre usmrtenie druhej a tretej skupiny Binding a Hoche nevyžadujú predchádzajúci súhlas alebo výslovné želanie tých, ktorí sa majú usmrtiť.

Spolu s návrhmi sa Binding a Hoche ponosovali, že sa určite stretnú s nepochopením, lebo spoločnosť nie je natoľko vyspelá, aby mala porozumenie pre ich program.

Vo chvíli, keď ponosy vyslovili, sa porozumenia ozaj nedočkali. Až s nástupom nacizmu sa v Nemecku pre nich vytvorila živná pôda. Rozbehol sa program eutanázie osôb, ktoré sa „stali príťažou pre nemecký národ“. Podľa tohto programu sa eutanázii museli podrobiť starí ľudia, duševne chorí, nevyliečiteľne chorí, deti neschopné samostatného života a nedostatočne vyvinuté osoby. Počet obetí vyjadrili päťmiestne čísla. Údaje, ktoré nerobia eutanázii dobré meno, reklamu, ani agitáciu v prospech jej uzákonenia. A predsa sa nemožno zbaviť pochybností o tom, či je zásadné odmietnutie eutanázie najvhodnejšie riešenie. V nemocniciach celého sveta v bezvedomí alebo pri čiastočnom vedomí a v silných bolestiach ležia presne neodhadnuteľné množstvá chorých, ktorí by privítali uľahčenie svojho zomierania. Skrátenie útrap trpiaceho a zabezpečenie jeho dôstojného odchodu zo života by sa mohlo stať posledným prejavom humanity.

Aby sa tak stalo, treba veci najskôr skomplikovať. Do hry vstupuje nevyhnutnosť rozlíšiť situácie, v ktorých sa zomierajúci môžu ocitnúť. Spolu s nimi nastáva čas pre použitie slovníka cudzích slov. Nie všetky situácie, ktoré sa bežne vyhlasujú za eutanáziu, ňou naozaj sú. S eutanáziou sa často zamieňa distanázia a ortotanázia.

Slovom distanázia sa označuje stav, v ktorom lekár udržuje nažive pacienta, ktorý je nevyliečiteľne chorý, pomocou neobyčajných, často nákladných a ťažko dostupných liečebných prostriedkov a postupov. Lekár, využívajúci také prostriedky, nemôže pacienta vyliečiť, ale môže v ňom uchovať život. Ak svoju starostlivosť o chorého obmedzí alebo ukončí, spôsobí mu smrť. Ortotanázia je popretím distanázie, stavom, v ktorom lekár upustí od liečby nákladnými, ťažko dostupnými prostriedkami nevyliečiteľne chorých, a tak spôsobí ich smrť. Mätenie jazykov a vzťahov okolo nevyliečiteľne chorého nastáva preto, že ortotanázia sa často označuje slovami pasívna eutanázia. Eutanázia v pôvodnom zmysle získava prívlastok aktívna. Postoje k obom rozdelili ľudstvo podľa rovnakého kľúča ako v ostatných otázkach života a smrti. Na dva tábory.

Nie každý stúpenec interrupcií je súčasne obhajcom eutanázie. Nie každý odporca interrupcií nesúhlasí s predčasným ukončením života eutanáziou. Ateisti sú za i proti eutanázii, cirkevní predstavitelia si s nimi môžu podať ruky. Pápež Pius XII. zaujal stanovisko, pripúšťajúce použiť so súhlasom chorého aj zvýšené dávky utišujúcich liekov, a to aj za cenu skrátenia života. Naopak, kardinál Lustiger 20. novembra 1986 Listom katolíckym lekárom oslovil lekárov a stredný zdravotnícky personál parížskej diecézy. Nastolil v ňom požiadavku nedotknuteľnosti života a požiadavku neprípustnosti zámerných úkonov smerujúcich k usmrteniu človeka.

Za eutanáziu sa vyslovujú nielen niektorí katolíci, ale aj ďalší predstavitelia kresťanstva. Napríklad luteránska cirkev vo Fínsku oficiálne podporila požiadavku, aby sa nekládli prekážky dobrovoľnému odchodu nevyliečiteľne chorých zo života s lekárskou pomocou.

Za legalizáciu eutanázie sa angažujú aj početné občianske iniciatívy. Le Monde 20. septembra 1984 uverejnil Manifest Francúzski lekári za eutanáziu.

V SRN majú predovšetkým Nemeckú spoločnosť pre humánne zomieranie. Táto spoločnosť, v súčasnosti združujúca viac ako 10 tisíc členov, vyvíja širokú verejnú aktivitu, o ktorej informuje v 4-krát ročne vydávanom časopise Humanes Leben – Humanes Sterben. Ťažiskom jej aktivity je úsilie o uzákonenie aktívnej eutanázie. Umiernenejší postoj zaujíma Spolková lekárska komora, ktorá odmieta aktívnu eutanáziu. Súhlasí však s predpísaním vysokých dávok utišujúcich liekov na zmiernenie krutých bolestí pred smrťou, a to aj s rizikom skrátenia života.

V mnohých ďalších štátoch otázka, či lekár môže urýchliť zomieranie nevyliečiteľne chorého, prešľapuje na prahu parlamentov. Pre priamu odpoveď sa medzi prvými odhodlali v RSFSR, kde začiatkom 20. rokov prijali trestný kódex. Podľa § 84 tohto predpisu sa od trestného stíhania oslobodzoval ten, kto zo súcitu zabil iného na naliehanie usmrteného. Toto ustanovenie sa v sovietskom zákonodarstve dlho nezohrialo. S odchodom dvadsiatych rokov do dejín sa aj uvedená právna úprava stala históriou.

K pokusu o uzákonenie došlo aj vo Veľkej Británii. Snemovňa lordov v decembri roku 1936 začala rokovanie o návrhu zákona, povoľujúceho eutanáziu. Podľa návrhu zvlášť určení lekári mali dostať oprávnenie usmrcovať beznádejne chorých pacientov. Aby lekári nemohli svoje oprávnenie zneužiť, musel by pacient v prítomnosti dvoch svedkov podpísať špeciálne tlačivo s predtlačeným vyhlásením, že žiada o urýchlenie smrti, lebo si uvedomuje, že jeho stav je beznádejný. Takú žiadosť by nemocnica zaslala na ministerstvo zdravotníctva, ktoré by zo zoznamu „lekárov prinášajúcich ľahkú smrť“ vybralo vykonávateľa. Za návrh hlasovalo štrnásť, proti bolo tridsaťpäť lordov.

V rovnakom období sa otázka eutanázie ocitla v centre verejného záujmu aj v Československu. Návrhy trestných zákonníkov z roku 1926 a roku 1937 obsahovali výslovné ustanovenia o eutanázii. Návrh z roku 1926 dával v § 271 ods. 3 možnosť použiť pri eutanázii mimoriadne zmiernenie trestu, a dokonca upustiť od potrestania. Zostalo iba pri návrhu. Podľa § 285 návrhu z roku 1937, kto usmrtil iného na jeho žiadosť, aby urýchlil jeho neodvratnú smrť a oslobodil ho od krutých bolestí, proti ktorým niet trvalej pomoci, sa mal stíhať za prečin, a nie za trestný čin. Ani tento návrh sa napokon neocitol v zákone, ale v archíve. Podobne, ako návrhy na uzákonenie eutanázie, ktoré sa v nasledujúcich desaťročiach nesmelo objavovali v iných štátoch.

Na dohmat sa k legalizácii eutanázie dostali aj v Holandsku. Holandský trestný zákon pozná špeciálny trestný čin usmrtenia z ľútosti, na výslovnú opakovanú žiadosť človeka, zomierajúceho v neznesiteľných útrapách. So zreteľom na túto úpravu Zdravotná rada pri holandskej vláde roku 1984 odporučila, aby sa uzákonila eutanázia na výslovnú žiadosť pacienta, ktorému lekár-špecialista poskytol poučenie o zdravotnom stave a perspektívach jeho vývoja. Lenže návrhy zákona, ktoré v októbri 1985 a vo februári 1986 prerokoval parlament, vyvolali príval vášní, viedli ku kolízii názorov a hrozili politickou krízou. Zákon povoľujúci eutanáziu v Holandsku svetlo sveta neuzrel.

Ani ortotanázii sa v rovnakom období nevodilo lepšie. Zo zakliatia nerozhodnosti sa hnutia na jej uzákonenie prebrali až v 80. rokoch.

Švajčiarska spoločnosť pre dôstojné zomieranie EXIT vypracovala odporúčania o bezbolestných spôsoboch samovraždy. Švajčiarska lekárska akadémia sa obrátila na vládu so žiadosťou o zásah proti šíreniu tohto materiálu. Federálna rada o žiadosti rozhodla 14. septembra 1988 tak, že nevidí dôvod pre zásah, nakoľko organizácia EXIT sa usiluje nezištne poradiť chorým, ako zomrieť dôstojne.

Americká lekárska asociácia roku 1986 predložila Svetovej lekárskej organizácii návrh na prijatie deklarácie o testamente o skončení života. Zdrojom inšpirácie pre tento návrh sa stali zákony o prirodzenej smrti, ktoré od roku 1969 prijalo viac ako tridsať členských štátov Únie. Ako ilustračný príklad spomedzi nich možno spomenúť zákon Aljašky, prijatý roku 1986. Podľa neho osoba staršia ako 18 rokov môže pred svedkami urobiť písomné vyhlásenie, že nedovoľuje použitie život udržujúcich prostriedkov na svojom organizme. Toto vyhlásenie platí jedine vtedy, ak ozaj nastane terminálne štádium choroby a pacient nie je v stave, v ktorom by mohol výslovne prejaviť svoju vôľu. Vyhlásenie neplatí, ak sa týka tehotnej ženy, u ktorej použitie život udržujúcich prostriedkov dá plodu nádej na ďalší vývin a na narodenie naživo. Lekár, ktorý z dôvodu výhrady svedomia nesúhlasí s vyhlásením, má pacienta odovzdať inému lekárovi, ktorý zabezpečí rešpektovanie vôle pacienta prejavenej vo vyhlásení.

Z nečinnosti precitol aj parlament štátu Južná Austrália. 22. decembra 1983 prijal zákon o opatreniach proti umelému predlžovaniu procesu zomierania. Tento zákon sa vzťahuje na stavy „choroby v konečnom štádiu“, t. j. na situácie, keď bez resuscitácie alebo iných mimoriadnych opatrení by smrť bola nevyhnutná. Za predpokladu, že v takej situácii sa rozumne nedá predpokladať dočasné alebo trvalé uzdravenie, lekár nesmie použiť mimoriadne prostriedky starostlivosti o pacienta, ak chorý pred dvoma svedkami vyjadril svoje želanie, aby mu umelo život nepredlžovali. Ortotanázia tak získala náskok jedného kola. Do finišu na trati maratónu jej stále zvyšuje skoro celá vzdialenosť.

Smrť v priamom prenose

Poslanci v parlamentoch môžu horliť za prijatie zákonov o eutanázii, môžu sa i rozhorčovať nad neľudskosťou kolegov, ktorí predkladajú návrhy zákonov na jej dovolenie. V rovnakom čase musia sudcovia konať. Bez ohľadu na znenie zákonov sa pred súdnymi senátmi v pokluse desaťročí objavujú stále rovnaké prípady, v ktorých obžalovaný zabil chorého len preto, aby skrátil jeho útrapy. Pozoruhodné na týchto prípadoch je, že na rozdiel od poslancov sudcovia sa k eutanázii stavajú oveľa jednotnejšie.

Roku 1925 v Paríži obžalovali poľskú herečku Stanislawu Umiňskú za to, že zavraždila svojho snúbenca Jana Žyznowského. Tuberkulóza a rakovina pľúc spoluvytvárali diagnózu J. Žyznowského. Ako jeho choroby pokračovali, začal veľmi trpieť. Normálne dávky utišujúcich prostriedkov prestali pôsobiť. Lekári mu robili transfúzie krvi, liečili ho všetkými známymi prostriedkami. Žyznowski opakovane zaprisahával svoju snúbenicu, aby mu pomohla a skrátila mu život. Jedného dňa už nemohla ďalej. Alebo zozbierala odvahu? Buď ako buď, zadovážila si morfium, snúbenca ním uspala a v spánku ho zastrelila. Svoj čin ihneď oznámila na polícii. Hoci klasifikácia podľa francúzskeho trestného práva mala byť jasná, rozsudok bol neočakávaný – súd Umiňskú oslobodil!

20. februára 1950 sa pred súdom v Manchestri začalo konanie proti doktorovi Sandersovi. Žalovali ho za vraždu Abbie Borottovej, manželky jeho najlepšieho priateľa. Doktor Sanders sa ju najskôr usiloval liečiť. Ale keď videl, že jeho pacientka dlhodobo trpí, a niet lieku, ktorý by jej útrapy zmiernil, siahol po injekčnej striekačke a vstrekol jej do žily vzduch. Na súdnom pojednávaní nemohlo byť pochybností o tom, že išlo o typický prípad eutanázie. Najmä nie po tom, ako vyšlo najavo, že manžel pani Borottovej doktorovi Sandersovi zatelefonoval a keď sa dozvedel, že bežné narkotiká na ňu už nepôsobia, naliehal, aby lekár dajako skrátil jej utrpenie. Zdalo sa, že bez ohľadu na neexistenciu právnej úpravy, súd sa bude musieť výslovne vyjadriť k otázke, či pokladá eutanáziu za akceptovateľnú. Ale súdna porota si našla dvierka, ktorými od výslovného vyjadrenia unikla a súčasne lekárovi pomohla. Porotcovia prijali výklad, podľa ktorého vo chvíli, keď jej lekár vstrekol vzduch do krvného obehu, už nežila. Za taký čin proti mŕtvej už nemohli uplatniť postih, určený pre vraha. Preto doktora Sandersa spod žaloby oslobodili.

Vykonštruovanosť tohto rozhodnutia bola a zostáva očividná. Sudcov však neodstrašuje. Naopak, dala im univerzálny a večne živý návod na riešenie sporov, súvisiacich s eutanáziou a ortotanáziou. Krajinský súd Ravensburg 3. decembra 1986 podľa tohto návodu rozhodol jeden z mnohých sporov o ortotanáziu. Manžel nevyliečiteľne chorej ženy, ktorej život sa umelo predlžoval dýchacím prístrojom, vyhovel jej naliehaniu, aby ju nenechal ďalej trpieť, a odpojil prístroj. Prokurátor za to na neho podal žalobu za trestný čin usmrtenia z ľútosti. Súd žalobu zamietol. Podľa jeho verdiktu zomierajúci človek, ktorý nie je schopný ďalej žiť a ktorého smrť sa odďaľuje len pomocou prístrojov, môže v rámci práva na sebaurčenie a úctu k ľudskej dôstojnosti požiadať o prerušenie technických opatrení. Kto takej oprávnenej žiadosti vyhovie, či už svojou nečinnosťou, alebo aktívnym správaním, nedopúšťa sa trestného činu usmrtenia z ľútosti, ale poskytuje pomoc pri zomieraní. Takmer zhodné zdôvodnenie prijal roku 1981 súd v Rotterdame, podľa ktorého by sa malo vyhovieť žiadosti ťažko postihnutého v beznádejnej situácii.

Značnú dávku tolerancie prejavovali súdy aj voči propagátorovi eutanázie profesorovi Juliusovi Hackethalovi. Roku 1984 v televíznom prenose najskôr urobil rozhovor so starou, nevyliečiteľne chorou Hermou Eckertovou a potom na jej žiadosť pred zrakmi televíznych divákov jej podal smrtiacu injekciu. Rady divákov sa rozčerili v búrlivej diskusii, ale mníchovský súd sa rozhodol upustiť od trestného stíhania. To profesora posmelilo do ďalších akcií. Roku 1988 sa priznal, že vlastnej matke, osemdesiatštyriročnej, ťažko chorej, pred časom tiež podal smrtiacu injekciu. Pred zverejnením tejto skutočnosti si overil, či jeho čin je už premlčaný. Pretože naozaj bol, Vrchný krajinský súd v Mníchove musel 4. februára 1988 zastaviť stíhanie profesora Hackethala. Aby zachoval aspoň dôveru verejnosti v ľudovú múdrosť o chodení s krčahom po vodu, v rozhodnutí o zastavení trestného stíhania súd odporučil vláde Horného Bavorska, aby eutanastickému recidivistovi odňala povolenie na výkon povolania.

Ako Hackethal v Nemecku, tak sa za eutanázie v Holandsku angažuje profesor Admiraal. Veľa sa pošepkávalo o tom, že v marci 1987 jedenástim chorým na AIDS v terminálnom štádiu na ich vlastnú žiadosť podal smrtiace injekcie. Ale preto, že si oveľa menej potrpí na publicitu a divákmi zaplnené hľadiská, je známy iba ako vodca kampane za schválenie podávania smrtiacich injekcií pacientom v konečnom štádiu AIDS na ich žiadosť.

Pre všetky dosiaľ uvádzané prípady eutanázie i ortotanázie je spoločná iniciatíva na strane človeka, ktorého život sa má ukončiť. Lenže sú aj ľudia, ktorí sa pri plnom vedomí možnosťou svojej eutanázie nikdy nezaoberali, a keď sa odrazu ocitnú v bezvedomí, nemajú najnepatrnejšiu príležitosť dohnať zameškané. Môže niekto v ich mene prejaviť vôľu, akú sami nikdy neprejavili? Môže sa niekto vopred uchádzať o schválenie činu, ktorým skončí útrapy zomierajúceho, alebo sa nemá na nič pýtať, konať a spoliehať sa na benevolenciu súdu a oslobodzujúci rozsudok?

Významným míľnikom na ceste hľadania odpovedí na tieto otázky sa stal prípad Karen Quinlanovej. Na večierku uprostred priateľov zrazu stratila vedomie. Previezli ju do nemocnice a poskytli jej starostlivosť zahŕňajúcu umelé dýchanie pomocou prístroja. Lekári onedlho zistili, že jej mozog sa v bezvedomí poškodil natoľko, že Karen sa nikdy nevráti k vedomiu a nebude schopná vnímať svet okolo seba. Iba vegetatívne činnosti ako dýchanie či činnosť srdca sa jej podarilo zachovať. Karenin otec Joseph Quinlan požiadal súd, aby ho ustanovil za Kareninho opatrovníka s právom požiadať lekárov o skončenie mechanickej podpory jej života. Najvyšší súd štátu New Jersey, ktorý o návrhu rozhodoval, usúdil, že ústavné právo na súkromie zahŕňa aj právo odmietnuť liečbu. Pretože Karen toto svoje právo nemohla urobiť osobne, súd poveril jej otca, aby zvážil, či by Karen uplatnila svoje právo odmietnuť liečbu, ak by bola spôsobilá o veci rozhodnúť.

Smer uvažovania, vytýčený v prípade Karen Quinlanovej roku 1975, nasledoval newyorský súd o šesť rokov neskôr. V prípade Eichner. Josephovi Foxovi sa pri operácii zastavilo srdce. V dôsledku toho utrpel poškodenie mozgu. Pomocou dýchacieho prístroja sa darilo držať ho vo vegetatívnom stave bez nádeje, že precitne z bezvedomia. Philip Eichner, riaditeľ cirkevnej školy Chaminade High School a prezident katolíckeho združenia The Society of Mary, bol nadriadeným Josepha Foxa, ktorý pôsobil v oboch organizáciách vedených Eichnerom, a súčasne jeho priateľom. To ho primälo k podaniu návrhu, aby ho súd ustanovil za opatrovníka Josepha Foxa. Pretože znalci potvrdili, že Joseph Fox sa nevráti k vedomiu, a pretože Philip Eichner predložil dôkazy o tom, že Philip Fox by si neželal, aby ho prístrojmi udržiavali vo vegetatívnom stave, súd priznal Eichnerovi právo nariadiť vypnutie dýchacieho prístroja.

Hoci kurz, vytýčený oboma rozhodnutiami je jednotný, rozdielny je pohľad sudcov na vlastnú úlohu v podobných procesoch. Najvyšší súd New Jersey sa k prípadu Karen Quinlanovej vyjadril tak, že rozhodnutie o skončení zdravotníckej starostlivosti by mala urobiť pacientova rodina a pacientov lekár a potvrdzovať by ich mala nemocničná etická komisia, ak v nemocnici bola vytvorená. Vyžiadanie súdneho súhlasu so skončením liečby je ťažkopádne a nevhodné zasahovanie do lekárskeho povolania.

Tento komentár súdu vyvolal vášnivý spor v americkej odbornej literatúre. Hlavnú úlohu v ňom prevzali Arnold Relman a Charles Baron. Relman odmieta súdne preskúmavanie žiadosti o eutanáziu. Napríklad preto, že súdnym konaním sa predlžuje život a tým aj útrapy chorého. Charles Baron zásadne nesúhlasí s takým postojom. Zdôrazňuje, že lekár musí spraviť všetko pre predlžovanie života pacienta a jedine súdny príkaz ho môže zbaviť tejto povinnosti.

Na rozdiel od tohto sporu, ktorý zostáva otvorený, jeden z ďalších sa v USA uzavrel. Právo odmietnuť liečbu, ktorá v skutočnosti nie je liečbou, sa chorému nepriznáva bez obmedzení. Chorý má právo požiadať, aby mu odpojili prístroje, predlžujúce jeho živorenie, ale nemá právo odmietnuť umelú výživu. Vyplynulo to z prípadu Nancy Cruzanovej. Nancy mala autohaváriu na poľadovici roku 1983. Od tej chvíle leží v bezvedomí a žiť jej umožňujú iba prístroje. Ale sama od seba nezomiera. Podľa odhadu lekárov môže prevegetovať ešte niekoľko desaťročí. Pretože nevníma okolie, väčšina lekárov sa nazdáva, že netrpí. Trpia jej rodičia, čeliaci jej bytiu – nebytiu. Sú presvedčení, že keby ich dcéra bola pri vedomí, neželala by si taký život. Preto požiadali súd o súhlas s tým, aby jej odpojili vyživovaciu hadičku, čo jej „umožní odísť“.

Nancyni rodičia sa zachovali ako svedomití občania v právnom štáte. Pokiaľ ide o ochranu záujmov dcéry, spravili chybu. Keby boli vzali vec do svojich rúk a hadičku odpojili bez prerokovania veci na súde, sudcovia mohli riešiť ďalší prípad usmrtenia z ľútosti a verdikt by sa asi podobal všetkým podobným rozsudkom. Ale tým, že súd nepostavili pred hotovú vec, prinútili ho uvažovať o prípade nového typu. Advokáti Cruzanovcov tvrdili, že Nancyno ústavné právo na súkromie nemá význam, ak ju nechráni pred chirurgickým zavedením vyživovacej sondy do žalúdka. Keďže nie je sama schopná odmietnuť výživu, majú v jej mene konať rodičia.

Sudcov tieto argumenty nepresvedčili. Nancy Cruzanová podľa nich síce má právo odmietnuť liečbu, ale jej rodičia nedokázali súdu, že odpojenie vyživovacej hadičky je to, čo by si želala. Neurčité a nespoľahlivé spomienky rodičov a priateľov na Nancyne želania neuznali za dostatočný dôvod na prerušenie výživy. „Záujem štátu“, uvádza sa v zdôvodnení rozsudku Najvyššieho súdu štátu Missouri, „nespočíva v kvalite života… Keby predmetom skúmania bola kvalita života, mohlo by rôzne poškodeným ľuďom hroziť, že sa štát bude usilovať ukončiť ich životy. Štát má záujem na živote; tento záujem štátu nerozlišuje kvalitu života.“

Neúspech na súde v Missouri Nancyných rodičov neodradil. Podali odvolanie na Najvyšší súd USA, ktorý ich sklamal roku 1990. Nancy v bezvedomí, z ktorého neprecitne, bude prežívať naďalej. Najvyšší súd USA nepriznal príbuzným právo žiadať o skončenie umelej výživy človeka v beznádejnom stave.

Chcete sa vyjadriť? Využite diskusné fórum.

JUDr. Ján Drgonec, DrSc.
sa narodil 20. apríla 1952 v Bratislave. Vyštudoval Právnickú fakultu UK v Bratislave. V júni 1991 sa stal najmladším doktorom právnych vied na Slovensku. Dosiaľ uverejnil 104 článkov v slovenských odborných právnických časopisoch. Ďalších 18 článkov má uverejnených v zahraničí (Veľká Británia, Francúzsko, Švajčiarsko, Španielsko, USA atď.).
Tento ujo je tvoja mama je jeho šiestou knihou a súčasne druhou knihou o práve, ktorú adresuje neprávnikom. Približuje v nej podstatu neriešených a občas dokonca v súčasnosti neriešiteľných právnych problémov modernej spoločnosti.
Viac podrobností o autorovi získate návštevou webovej stránky jeho advokátskej kancelárie.
Čerpané z: kniha Tento ujo je tvoja mama (Správa o zarážajúcom stave zákonodarstva doma i vo svete), vydavateľstvo PEREX a. s., 1992, ISBN 80-900503-3-6

Ján Drgonec, 08. 02. 2011 | Prečítané: 4672 | Rubrika: Polemika o…

Webhouse.sk

Webhouse

Odporúčame najlepší webhosting a domény za super ceny!

Iné médiá
Zbierka na ochranu humanistov vo svete
Humanists International crowd-funds for persecuted humanists
Pomôžte humanistom vo svete! Mnohí čelia prenasledovaniu, mučeniu a trestu smrti za svoje presvedčenie. Pozri: Zbierka na ochranu humanistov vo svete.
Voliči, pozor na Kisku!
Keď klamal v minulosti, bude klamať aj v budúcnosti. Pozri: Kiska povedal: „Nezaložím stranu.“ a Kiska je hanba Slovenska.
Etická výchova
Ako by mala vyzerať etická výchova — alternatíva nábo­ženskej výchovy pre deti bez vyznania? Aký je váš názor?
Nové vo fóre
Brajti
The Brights
K teórii a praxi humanistickej výchovy
K teórii a praxi humanistickej výchovy
Kniha
Sumeri
Dobré knihy
Kniha Zakázané ovocie – Etika humanizmuKniha Nemnožme sa!Thomas Paine – Vek rozumu
Sčítanie ľudí bez náboženského vyznania
Atheist Census
Podporte útulok pre zvieratká
Podporte útulok pre zvieratká v Humennom
Anketa Strom roka
Vytvorené v redakčnom systéme phpRS © Jiří Lukáš | RSS | Návrat hore