www.humanisti.sk
Podporujeme
Spoločnosť PrometheusEthos – občianske združenie so zameraním na etiku, humanizmus a sekularizmusHumanisti Slovenska – občianske združenieZošity humanistov Ateisti Českej republiky Voľná myšlienka v ČeskuThe BrightsAdam Roman
Spolupracujeme
Kochlear.czÚnia nevidiacich a slabozrakých SlovenskaEurobabička Českej a Slovenskej republiky
Sčítanie ľudí bez náboženského vyznania
Atheist Census
Kultúrny program (Staré Mesto)
Bratislava-Staré Mesto
Adresa redakcie
e-mailová adresa redakcie
Internetový čas
Internet time: @664
Počítadlo


Spam poison

Počítaj s tým, že stratíš kamarátov

Rozhovor s Ladislavom Kratochvílom (1. časť)

Od kedy nepočujete? Ako sa to stalo?

Ohluchol som náhle v štyridsiatke v roku 2003, po druhej operácii obojstranných neurinómov v hlave.1

Ako ste pred poškodením sluchu vnímali nepočujúcich?

Nepočujúcich som vnímal (a budem vždy vnímať) ako tých, ktorí nepočujú. Samozrejme mi vôbec nedochádzalo, aké obrovské rozdiely medzi osobami so sluchovým postihnutím sú. Nepočujúcim – posunkujúcim (pred osvojením si hovoreného jazyka) je materským jazykom jazyk posunkový2 a národný hovorený jazyk je pre nich v podstate cudzí jazyk. Nepočujúcim – ohluchnutým (po osvojení si hovoreného jazyka) je zase naopak materským jazykom národný hovorený jazyk.

Čo sa tým zmenilo vo vašom živote?

Okrem biednej komunikácie (čo je najhoršie) a toho, že nemôžem robiť veci, ku ktorým je potrebný sluch, si občas pripadám ako „sám medzi ľuďmi“.

Počítaj s tým, že prídeš o všetkých kamarátov,“ povedal mi ešte pred ohluchnutím kolega na izbe, s ktorým som býval na kurze odzerania.3 Nebolo to veštenie, nakoľko keď to hovoril, do krišťáľovej gule nehľadel, kuracie kostičky nerozhodil a ani inú vešteckú pomôcku nepoužil. Povedal to z vlastnej skúsenosti (on už v tom čase takmer nepočul – ja ešte áno).

A mal pravdu. 80 % ľudí, s ktorými som sa pred ohluchnutím bavil, sa so mnou takmer nebaví, nakoľko im nerozumiem a písať sa im dajme tomu nechce, alebo na to nevidia (nosia okuliare), alebo sa hanbia za pravopis/rukopis… Radšej teda len pozdravia a žiadne rozhovory nezačínajú. Pre človeka „uzavretého“ pred ohluchnutím to nie je zase tak veľká zmena. Avšak pre komunikatívneho je to zmena dosť veľká. Najhoršie však je, že sa ohluchnutý stáva cudzincom vo vlastnej rodine. S tými najbližšími nie, ale návštevy a rôzne rodinné posedenia sú situácie, kedy si pripadá ako „piate koleso u voza“. Kto to zažil, tak vie, o čom je reč. Ide o to, že keď sa zíde nejaká spoločnosť, bavia sa medzi sebou a hluchý človek len sleduje a sleduje v nádeji, že snáď zachytí nejaký ten kúsok rozhovoru, nakoľko nikto sa nim nezaoberá, akoby snáď ani neexistoval. Či čo? Za posledný pol rok sa mi to stalo štyrikrát a je to dosť nepríjemné. Zatiaľ to vždy bolo, keď sa zišlo príbuzenstvo, viac ako štyria ľudia, čo sa nevideli napríklad mesiac a mali si čo povedať. V podstate je to pre mňa novinka a neviem, ako to nejako elegantne (alebo i neelegantne, ale slušne) riešiť. Asi najnaivnejšie riešenie, ktoré ma napadlo ako prvé, by bolo odísť, ale to by bolo nepekné zase odo mňa voči tej spoločnosti. Raz som skúsil hovoriť dcére každú chvíľku: „Počuj, o čom sa bavíte?“ Ona mi potom písala krátke oznamy a keď to ostatní videli, tak sa „chytali“ a občas písali i oni (bitka o ceruzku a papier to samozrejme nebola). Lenže k nejakému „prosíkaniu“ sa dopracovať vôbec nechcem, to je snáď ešte horšie. Zaujímalo by ma, ako takú situáciu riešia iní, keď sa zíde viac ľudí „pri jednom stole“ a toho, čo nepočuje, v podstate ignorujú. Nakoľko verím tomu, že nie som sám, koho to štve. Raz som niekde čítal, že slepota oddeľuje človeka od vecí a hluchota od ľudí. Určite na tom niečo bude.

Takisto ak jeden nepočuje, musí byť stále v strehu. Rôzne nebezpečenstvá, ako je idúci dopravný prostriedok, sú viacmenej samozrejmé. Tie „drobné veci“ si počujúci ani neuvedomuje. Napríklad vypadnutie niečoho z vrecka, čo je počuť pri páde. Raz mi pri vyberaní niečoho vypadli i kľúče. Samozrejme som si to nevšimol a nebyť pani, čo ich zodvihla, dohonila ma a podala, prišiel by som na to, že ich nemám, až keď by som si chcel o kilometer ďalej otvoriť. Z toho dôvodu mám rád oblečenie (bundy atď.) s viacerými kapsami (najlepšie zatváracími napríklad na zips), kde si môžem dať veci buď samostatne, alebo podľa toho, ako a kedy ich vyberám. Jedna kapsa na kľúče, druhá niečo na písanie, v tretej vreckovka a mobil…

Alebo som už taktiež vytrúsil stylus (ovládacie pero) od PDA (vreckový počítač). Niekde mi vypadlo, nepočul som to a nové stálo 300 Kč.

A napríklad pozdravenie známeho na ulici. Väčšinou sa dívam, aby ma nič nezrazilo, nespadlo na mňa, nezranil sa atď. a nehľadím veľmi po ľuďoch, ktorých stretávam. Keď potom niekto pozdraví: „ahoj“, ani o tom neviem a som za nevychovanca.

Ako to prijali najbližší príbuzní? Vznikli s týmto zdravotným postihom nejaké rodinné ťažkosti?

Po náhlom ohluchnutí v strednom veku je komunikácia veľmi biedna. Človek zrazu nikomu nerozumie, rozumie viac písanému. Keď sa po niekoľkých rokoch naučí aspoň čiastočne odzerať, tak to na zhováranie s niekým za veľa nestojí, skôr len na bežné veci (nákup, pošta – vyzdvihnutie listu/dôchodku/atď.) Ani možno po desiatich rokoch to na pokec nebude. Navyše pri odzeraní hrajú veľkú úlohu odzeracie podmienky a taktiež to, že je dôležité poznať tému rozhovoru, pretože nikdy nie je odzeranie 100% a často sa musí domýšľať. Dosť pomáha napríklad prstová abeceda, kedy často stačí ukázať prvých zopár písmen v prvom slove vety a „uhádne“ sa celá veta. Výhodou je, že prstovú abecedu pozná veľa ľudí napríklad zo školy, kde sme si tak naznačovali. A aj keď ju nevedia, spraviť z prstov písmenko nie je problém (okrem asi šiestich).

Nejaké jednoduché veci sa dajú odzerať veľmi skoro. Napríklad: „Chceš kávu?“ som vedel snáď za týždeň. Ale zložité a s výkričníkom na konci sa asi nenaučím nikdy. „Uprac si to!“ mi vraví žienka každú chvíľku a ešte nikdy som to neodzrel. Ale práve na toto už máme akúsi pantomímu, kedy na „to neupratané“ (podľa nej) ukáže a tvári sa niečo medzi zahryznutím do citróna a fľakom od červeného vína na koberci, takže sa v mnohých prípadoch obídeme bez odzerania či písania (skrátka, sme zohratí).

S ostatnými v domácnosti sa teda dá všeličo, a po nejakom tom piatku, celkom porozumieť, ale neznámym ľuďom (mám tým na mysli neznámym pre odzeranie, ktorých poznám dlho, ale vidím ich niekoľkokrát do roka – napríklad rodičov) priamo na rovinu hovorím, že neviem odzerať ani polovicu ich oznámenia a poprosím ich o napísanie. Málokedy som bol odmietnutý. Bolo to myslím v prípadoch, kedy protistrana potrebovala na písanie okuliare (ktoré pri sebe nemala, alebo nechcela vyťahovať), či kvôli ostychu za svoj rukopis – ťažko povedať.

Pri komunikácii ako často využívate známy posunkový jazyk?

Posunkový jazyk je pre mňa (tak ako pre možno 95 % nepočujúcich) úplne cudzí jazyk. Viď prieskum doc. Ing Jaroslava Hrubého v časopise sluchovo postihnutých Gong. Prieskum je síce starý, napriek tomu sa domnievam, že sa to nijako závratne nemení a že to bude podobné i v ostatných krajinách.

Aby to nevyznelo, akože mám niečo proti posunkovému jazyku, tak hneď ako prvú vec zdôrazňujem, že nemám vôbec nič proti akémukoľvek jazyku, naopak. Každý má predsa nejaký svoj, v ktorom najradšej komunikuje, ovláda dajme tomu i iné, z ďalších pozná pár výrazov a mnohé sú mu úplne neznáme.

A posunkový jazyk je super/skvelý/prima/praktický/atď. Len mi jednoducho vadí presadzovaný mýtus, že všetci, čo nepočujú, používajú posunkový jazyk, alebo že dokonca nevedia národný jazyk, čo prevažnú väčšinu sluchovo postihnutých doslova uráža.

V poslednom období sa veľmi často stretávam s presvedčením počujúcich ľudí, že keď niekto nepočuje, automaticky ovláda posunkový jazyk, že je pre neho primárny. Vzhľadom k tomu, že pre viac než 95 % sluchovo postihnutých je posunkový jazyk úplne cudzí jazyk, je to priamo zarážajúce. Niečo na vysvetlenie:

Pri stretnutí ľudí z počítačovej poradne mi kolega napísal:

Rád by som si s tebou pokecal, ale posunkovú reč sa kvôli tomu učiť nemienim.
Odpovedal som mu:
Ja taktiež nie. Poďme pokecať česky.
Načo sme „pokecali“ asi 2 km náplne z ceruzky. (Písal som mu tiež. Vraj tam bol rámus.) Neviem totiž ako nahlas hovorím, a či ma druhá strana počuje. Či nerevem na celú krčmu, a podobne. Nakoľko neviem, aký je hluk v okolí, a či náhodou v tej chvíli čosi nevyhráva. Jedna „úsmevná“ príhoda mojej známej hovorí za všetko. Bola s počujúcim manželom v reštaurácii na večeri, a niečo mu hovorila.
On: „Hovor viac nahlas, tu hraje jukebox, vôbec ti nerozumiem.
Tak teda hovorila nahlas, a po pol hodinke:
Nekrič tu cez celú reštauráciu.
Ten jukebox hral zhruba tri minúty.

Iný kolega z poradne mi zase napísal na ICQ:

Ako to, že nehovoríš posunkovým jazykom? Myslel som si, že pre ľudí, čo nepočujú, je povinnosťou ho poznať.
Odpísal som mu, že to je ako myslieť si, že kto nemá nohu, má povinnosť vedieť po španielsky, a že rozprávam normálne ústami, ibaže nepočujem.

Ako komunikujete napríklad s lekármi, pri nákupe…?

Nákupy, pošta, sporiteľňa, reštaurácie atď. sú často bez problémov. Tam viem, čo chcú, prípadne vidím v obchode pri pokladni čiastku k platbe, alebo napríklad v tej sporiteľni, pokiaľ chcú niečo iného než podpis, napíšu mi to.

V ordináciách je to malinko horšie. U môjho obvodného lekára nie. Ten ma pozná, a hneď mi píše. Ale tam, kde ma nepoznajú, bývajú niekedy problémy. Ani nie tak s tým, aby mi oznámenie bolo napísané, ale s tým, že sú oznámenia mnohokrát veľmi stručné. Dobré je to v ordináciách, kde má lekár počítač, a píše mi „na monitor“.

V súvislosti s vyšetrením (všeobecne) mi to nedá a musím spomenúť, že osoby so sluchovým postihnutím, komunikujúci v národnom jazyku (u nás v českom) sa často zmieňujú o tom, že lekár im nechcel písať. Myslím si, že je to spôsobené často tým, že hneď po vstupe nepočujúci odzrú niekoľko viet, a lekár sa z toho domnieva, že odzrú všetko, a radšej hovorí namiesto písania. Najlepšie podľa mňa je „neodzerať nič“, ani „dobrý deň“ (i keď sa odzrie dajme tomu 70 %) a v ordináciách píšu automaticky. Mne sa teda nikdy nestalo, že by mi nebolo písané.

Robia sa nejaké kurzy na odzeranie?

Český klub nepočujúcich usporadúval dvakrát v roku pobytové kurzy. Ale už niekoľko rokov ich neorganizuje. Nedostali na nich dotácie a zo svojho si ľudia nemôžu dovoliť zaplatiť dva týždne v hoteli s celodennou stravou, logopedičku a ďalšie… To sa radšej vyberú k moru (pokiaľ si toľko našetria). Musím prejaviť aj istú ľútosť. Pre nepočujúcich peniaze na kurz odzerania nie sú, ale kurzy posunkového jazyka pre vodičov električky sú dotované z Európskych sociálnych fondov. A mnoho ďalšieho.

Musím ešte podotknúť, že kurz odzerania však nie je niečo zázračné, kde sa človek naučí za dva týždne odzerať. Je to ako napríklad s kurzom nemčiny. Za dva týždne sa taktiež nenaučíte plynule komunikovať v nemčine. A možno ani po dvadsiatich takých dvojtýždenných kurzoch.

Ďakujem za rozhovor.

Dodatok (doplnený 9. 2. 2011): Druhá časť rozhovoru pokračuje pod názvom Skutočne, po hudbe vôbec netúžim.

Po operácii ešte s obväzom na hlaveLadislav Kratochvíl je autor a prevádzkovateľ webu osôb so sluchovým postihnutím Kochlear.cz. Píše na blog iDNES.cz. Je jedným zo zakladateľov internetovej poradne zdarma Poradna.net, kde pôsobí aj ako moderátor. V e-zine má uverejnený fejtón Prekvapenie a príbeh o podomových predajcoch Dílerov vyvediete z miery zdravým rozumom.

Vysvetlivky:

1 Neurinómybenígne nádory vyrastajúce z tzv. Schwannových buniek, ktoré vytváraním myelínovej pošvy ochraňujú nervy. Najčastejším je neurinóm sluchového nervu, vyskytujúci sa viac u dospelých, dvakrát častejšie u žien než u mužov. (Zdroj.)

2 Posunková reč (posunkový jazyk) – ak je niekto od narodenia nepočujúci, potom je jeho materinským jazykom posunková reč.

3 Odzeranie – niektorí nepočujúci nepoužívajú posunkovú reč, ale komunikujú tak, že vedia rozprávať a odzerať z pier. Odzeranie z pier je druh umenia, pri ktorom je potrebná intuícia a dobrý odhad. Porozumieť hovoriacemu iba odzeraním nie je jednoduché a aj po niekoľkoročnom tréningu a praxi je úspešnosť asi 40 – 60 %. Na uľahčenie komunikácie je potrebné, aby hovoriaci:
• pomaly rozprával a dobre artikuloval,
• používal stručný, výstižný a jednoduchý jazyk,
• nepoužíval novotvary, zloženiny a cudzie slová. (Zdroj.)

Chcete sa vyjadriť? Využite diskusné fórum.

Ján Parada
laik s celoživotným vzdelávaním
Čerpané z:
vlastný zdroj

Ján Parada, 19. 01. 2011 | Prečítané: 4260 | Rubrika: Rubrika pána Rubika

Zbierka na ochranu humanistov
Pomôžte humanistom vo svete! Mnohí čelia prenasle­dovaniu, mučeniu a trestu smrti za svoje presvedčenie. Pozri: Globálna kampaň na ochranu humanistov.
HELP US PROTECT HUMANISTS AT RISK
Anketa
Podpísali by ste sa ako občan pod petíciu, aby mohol kandidovať na prezidenta SR Martin Daňo?

Áno (27 hl.)
 
Asi áno (6 hl.)
 
Asi nie (3 hl.)
 
Nie (25 hl.)
 

Celkom hlasovalo: 61
Etická výchova
Ako by mala vyzerať etická výchova — alternatíva nábo­ženskej výchovy pre deti bez vyznania? Aký je váš názor?
Nové vo fóre
 RE: Projekt cesty na Mars
20-02-18 * 21:39
 Ekumenizmus nenávisti
19-02-18 * 23:47
 Re: Ty si…
18-02-18 * 16:47
Brajti
The Brights
Kniha
Sumeri
Dobré knihy
Kniha Zakázané ovocie – Etika humanizmuKniha Nemnožme sa!
Vytvorené v redakčnom systéme phpRS © Jiří Lukáš | RSS | Návrat hore