www.humanisti.sk
Súťaž o knihu
Webhouse.sk
Podporujeme
Spoločnosť PrometheusEthos – občianske združenie so zameraním na etiku, humanizmus a sekularizmusHumanisti Slovenska – občianske združenieZošity humanistovVladislav Marušic – ALTERNATÍVAAteisti Českej republiky Voľná myšlienka v ČeskuThe BrightsAdam Roman
Spolupracujeme
Slovenské súťaže.skNAJsúťaže.skeSúťaže.skKochlear.czÚnia nevidiacich a slabozrakých SlovenskaEurobabička Českej a Slovenskej republikyHoax.skdTest
Iné médiá
Adresa redakcie
e-mailová adresa redakcie
Internetový čas
Internet time: @283
Počítadlo


Spam poison

O dvoch bratoch

(K etickej výchove)

Za horami stará pec. Rozprávočka, začni reč. Zahraj pieseň na varyte, neutajuj, čo máš skryté. Kým zazvoní z vŕby zvonec, čo najviac nám pravdy povedz.

Žili raz dvaja bratia. Jeden bol bohatý, druhý chudobný. Boháč mal nadostač všetkého – veľký murovaný dom, stádo oviec, kone, kravy, polia rovné ako dlaň.

Chudák zasa nemal nič. Len kŕdeľ detí, starú, nahnutú chalupu a malé kamenisté políčko, na ktorom sa mu urodilo len toľko, že nezahynul od hladu.

Jedného dňa, práve počas večere, zabúchal na boháčove vráta otrhaný starec.

„Kto je? Kto to trepe?“ rozkričal sa hnevlivo boháč, lebo nemal rád, keď ho niekto pri jedení vyrušoval.

„Dobrý človek,“ ozvalo sa v tom spoza vrát, „nože ma pritúľ, prenocuj. Dobre sa ti odmením.“

„Ty že sa mi odmeníš?“ nezdržal sa boháč smiechu, keď zazrel, čo za hosť sa dobýja do jeho domu. „A čímže? Vari len nie dierami, čo máš na kabáte?!“

„Dobrý človek, zľutuj sa! Kdeže sa ja nešťastný na noc podejem?“

„Tvoja vec,“ odsekol boháč. „Mne sa zajtra mlatba začína, všetko mám plné. Dom ľuďmi, mlatcami, stodolu zvozeným obilím. Len sa ty poberaj, žobrák, svojou cestou!“

„Nuž keď je tak,“ uznanlivo prikývol starec, „aspoň mi krajec chleba podaruj. Hlad ma morí, celý deň som nejedol.“

„Krajec chleba?“ zhíkol boháč a oči sa mu zaligotali lakomstvom. „A kdeže ti ho ja vezmem? Lanská múka sa minula a novej ešte niet.“

„Tak aspoň suchú, nemastenú kôročku,“ zaprosil starec, skrúšený pohľad na boháča uprel.

„Nemám ani kôrku, ani smidku,“ odvrkol boháč. „Všetko sme vyjedli. Chudobní sme ako kostolná myš,“ zaklamal. „A teraz už choď, ber sa! Dosť už bolo planých rečí.“

Starec sklonil hlavu, chrbát nahrbil a pobral sa preč od boháčovho domu.

Lenže nezašiel ďaleko.

Zaklopal na dvere chudákovej chalupy, nocľah si u chudobného brata pýtal.

„Jáj, starý otec,“ zalomil chudák rukami, „zle ste natrafili. Kdeže u mňa nocľah. Veď tu niet toľko voľného miestečka, čo by sa vrabec učupil. Nože pozrite.“

A naozaj. Všade, kde len oko pozrie – bedárove deti.

Jedno leží na zemi, druhé na peci, tretie so štvrtým v chatrnej posteli…

„A v humne? Tam by som nemohol?“ uvažoval starec.

„V humne?“ zasmial sa chudobný brat na vlastnej biede. „Akéže to humno? Štyri vykrivené vŕbové koly a doštená strieška. A aj to nie je prázdne. Mám tam zopár snopov, zajtra sa mlátiť hotovím.“

„Veď tak, tak,“ smutno pokýval starec hlavou a poberá sa preč z chudobnej chalupy.

„Veďže počkajte, starý otec,“ postaví sa mu vtom chudák do cesty. „Kdeže by ste šli proti noci?“

„Ale veď vidím, synak, niet u teba miesta.“

„Dajako len bude,“ vraví bedár a ukazuje starcovi na lavicu, čo mu v noci slúži za posteľ. „Tu si ľahnite.“

„A ty si kde postelieš? Čím sa prikryješ?“ pýta sa starec.

„Len sa vy netrápte, starý otec,“ kývol chudobný brat rukou. „Vydržím ja i tak.“

Poďakoval sa starec za nocľah, ale spať sa nepoberá. Na lavici sedí, akoby na jedlo vyčkával.

Zahanbil sa chudobný brat, že hosťa nenakŕmil, smäd mu neuhasil. Nuž začne po chalupe chodiť, jedlo zhľadúvať. Ale nech akokoľvek hľadá, prezerá, ničoho, čo by sa dalo do úst vložiť, nenachádza.

„A tamto hľa je čo?“ ukazuje starec kostnatou rukou na hŕbku prikrytú čistým ľanovým obrúskom.

„Posúch,“ vraví bedár a tvár sa mu zahanbujúcou červeňou zapaľuje. „Kúsoček posúcha pre deti na zajtra,“ dodáva ticho, akoby na ospravedlnenie.

Starec znova chápanlivo sivou hlavou pokýval a namiesto posúcha si vypýtal vody. Lenže bedár nemá to srdce nechať starca o hlade. Berie posúch, čo pre deti odložil, a kladie ho pred neho. Potom sa poberie na podstienok, noc tam presedí.

Lenže starec sa ani ráno z biednej chalupy preč neberie.

„Mlátiť ti pomôžem,“ vraví bedárovi.

„Mne?“ znova sa na vlastnej biede chudobný brat od srdca zasmeje. „Veď nemá čo jeden mlátiť, nieto dvaja,“ vraví a tých pár tenučkých snopov, čo z kamenistého políčka zviezol, po dvore rozkladá, cepy hotuje.

„Len privoľ, neoľutuješ,“ hovorí starec.

Ale chudák ani počuť nechce o starcovej pomoci.

No starec je neodbytný, z dvora neodchádza. Nuž naveľa sa bedár podvolil, starca k snopom pustil. Ten však nechytil do rúk cepy, ale rozviazal biedny uzlík, ocieľku a kamienok z neho vybral.

„A načože vám teraz oheň, starý otec?“ pýta sa prekvapený chudák.

„Mne na radosť, tebe na osoh,“ odpovie mu starec a odrazu sa len zohne, oheň vykreše a priloží k snopom, čo mali chudobného brata a kŕdeľ jeho detí po celú zimu živiť.

„Veď ste mi už len vykonali, starý otec!“ zalomil chudák rukami. „Čímže ja nešťastný teraz deti nakŕmim,“ zaúpel, že sa všetci blízki i ďalekí susedia k jeho dvoru pozbiehali.

Ale starec nič. Nikoho si nevšíma, na nič nedbá. Len okolo ohňa chodí, vykrivenou žobráckou palicou ho skôr pohládza, než pošibkáva, milým hlasom sa mu privráva:

„Pomaly, Vavrinec, pomaly,
nech sa nám chlebíček nespáli.
Pomaly, synček, hor! Pomaly!
Nech sa nám chalupa nezvalí.“

A oheň akoby ľudskej reči rozumel, horí pomaly, tíško, poslušne.

Potom sám od seba zhasol a všetci, čo boli na dvore, zhíkli od údivu. Lebo tam, kde pred chvíľkou ležalo zopár biednych snopov, kopila sa hŕba zlatistého pšeničného zrna.

Vidí to i chudákov bohatý brat, závisť ním zalomcuje. Hneď uteká domov, dobreže si nohy nepoláme, a len čo je vo dvore, už oheň rozkladá.

„Čo si ty rozum potratil?“ vykríkla od hrôzy boháčova žena. „Veď nás do nešťastia uvrhneš.“

No boháč akoby bedákajúcu ženu ani nevidel, smolnú fakľu od ohňa pripaľuje, na stodolu s obilím ju hádže.

Zbehli sa sluhovia s krhlami, stodolu plnú ťažkých snopov chcú pred ohňom ochrániť. Ale boháč ich k ohňu nepustí, palicou sa na nich oháňa. A len čo sa ich zbaví, už sa k ohňu obracia a s očami žiadostivými bohatstva takto ho súri, okrikuje:

„Rýchlejšie, Vavrinec! Rozhor sa!
Komory obilím plňte sa!“

Lenže ohňu sa nechce do blkotu. Horí slabým, tenučkým plamienkom. Priam čaká, že ho udusia, uhasia. No boháč na také niečo ani len nepomyslí. Keď zbadá, že ho oheň nepočúva, schytí palicu, rozoženie sa a poď ho mlátiť oheň z jednej i z druhej strany:

„Rýchlejšie, darebák! Riadne hor!
Nech som viac bohatý, než som bol.“

A vtedy oheň hrozivo zapraskal, iskry vozvysok vyhodil, prenáramným plameňom vyrazil. Zo stodoly preskočil na maštale, z maštalí na drevárne, z drevární na dom. O chvíľu už bol celý boháčov majetok v obrovských plameňoch.

„Čo je? Čo sa to robí, starý otec?“ vyľakal sa bedár, keď zazrel plamene nad bratovým dvorom.

„Nič, synak, nič. To sa iba tvoj bohatý a lakomý brat pustil do mlátenia,“ odvetil mu pokojne starec. Potom si vzal svoj biedny uzlík a pobral sa do sveta ďalšiu krivdu a neprávosť naprávať.

Illustrations © Alojz Klimo 1981

Rozprávka O dvoch bratoch pochádza z knihy O zakliatej žabe
(Slovenské ľudové rozprávky v podaní Ondreja Sliackeho),
ilustroval Alojz Klimo,
a kniha vyšla v edícii Klub mladých čitateľov vo vydavateľstve Mladé letá, slovenské vydavateľstvo kníh pre mládež, n. p., Bratislava, ako svoja 5189. publikácia, v roku 1981.

Stiahni súborO dvoch bratoch (súbor je vo formáte PDF a má 512 kB).
Chcete sa vyjadriť? Využite diskusné fórum.

prof. PhDr. Ondrej Sliacky CSc.
Spisovateľ, literárny vedec a publicista, šéfredaktor najstaršieho slovenského umeleckého mesačníka pre deti Slniečko,
narodil sa 30. júla 1941 v Podlaviciach (dnes mestská časť v Banskej Bystrici).
Po absolvovaní pedagogickej školy v Lučenci (1959) študoval slovenský jazyk a dejepis na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (1959 – 1964). Po štúdiu bol redaktorom Kultúrneho života (1964 – 1969) až do jeho zrušenia. Od roku 1969 pôsobil vo vydavateľstve Mladé letá. Od roku 1970 redigoval slovenskú časť celoštátneho odborného časopisu o detskej literatúre Zlatý máj a od roku 1971 aj časopis Slniečko (od roku 1990 je jeho šéfredaktorom). V roku 1993 inicioval vznik Bibiany, revue o umení pre deti a mládež, a odvtedy ju vedie ako šéfredaktor. V roku 1991 sa stal vysokoškolským profesorom na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, externe pôsobil aj na Filozofickej fakulte Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave. V súčasnosti pôsobí aj v Literárnom informačnom centre, ktoré je vydavateľom časopisu Slniečko.
Čerpané z: kniha O zakliatej žabe (Slovenské ľudové rozprávky)

Ondrej Sliacky, 19. 05. 2010 | Prečítané: 4285 | Rubrika: Rubrika pána Rubika

Webhouse.sk

Webhouse

Odporúčame najlepší webhosting a domény za super ceny!

Iné médiá
Zbierka na ochranu humanistov vo svete
Humanists International crowd-funds for persecuted humanists
Pomôžte humanistom vo svete! Mnohí čelia prenasledovaniu, mučeniu a trestu smrti za svoje presvedčenie. Pozri: Zbierka na ochranu humanistov vo svete.
Voliči, pozor na Kisku!
Keď klamal v minulosti, bude klamať aj v budúcnosti. Pozri: Kiska povedal: „Nezaložím stranu.“ a Kiska je hanba Slovenska.
Etická výchova
Ako by mala vyzerať etická výchova — alternatíva nábo­ženskej výchovy pre deti bez vyznania? Aký je váš názor?
Nové vo fóre
 Re: Ťažko
20-10-19 * 11:22
 Re: Z toho miesta
20-10-19 * 11:03
 Ťažko
17-10-19 * 23:21
Brajti
The Brights
K teórii a praxi humanistickej výchovy
K teórii a praxi humanistickej výchovy
Kniha
Sumeri
Dobré knihy
Kniha Zakázané ovocie – Etika humanizmuKniha Nemnožme sa!Thomas Paine – Vek rozumu
Sčítanie ľudí bez náboženského vyznania
Atheist Census
Podporte útulok pre zvieratká
Podporte útulok pre zvieratká v Humennom
Vytvorené v redakčnom systéme phpRS © Jiří Lukáš | RSS | Návrat hore