www.humanisti.sk
Súťaž o knihu
Webhouse.sk
Podporujeme
Spoločnosť PrometheusEthos – občianske združenie so zameraním na etiku, humanizmus a sekularizmusHumanisti Slovenska – občianske združenieZošity humanistovVladislav Marušic – ALTERNATÍVAAteisti Českej republiky Voľná myšlienka v ČeskuThe BrightsAdam Roman
Spolupracujeme
Slovenské súťaže.skNAJsúťaže.skeSúťaže.skKochlear.czÚnia nevidiacich a slabozrakých SlovenskaEurobabička Českej a Slovenskej republikyHoax.skdTest
Iné médiá
Adresa redakcie
e-mailová adresa redakcie
Internetový čas
Internet time: @312
Počítadlo


Spam poison

Násilie – spoločensky nežiaduci jav (3. časť)

V súvislosti s bolesťou, ktorá je jednou z ústredných kategórií násilia, je nevyhnutné zmieniť sa o telesnosti človeka. Pociťovanie seba a svojho ja ako niečoho, čo možno vydeliť zo sveta (sociálneho prostredia, okolia), vzniká poznaním, že naše telo má hranice, kde končí naše telo ako súčasť nášho ja a začína jeho okolie.

Opakom sú časté psychotické poruchy osobnosti, príp. aj rozpad osobnosti, keď nejestvuje jasná predstava o hraniciach nášho tela, príp. keď vždy dochádzame k „úrazom“, keď sa chceme o hraniciach nášho tela presvedčiť jeho poškodzovaním. O hraniciach nášho tela sa presviedčame práve prostredníctvom bolesti. Prvé skúsenosti nadobúdame po opustení matkinho tela pri pôrode. Zažívame striedanie chladu a tepla, jemných a menej jemných dotykov, smädu a hladu. Svet nie je niečo, čo automaticky zabezpečuje moju existenciu ešte predtým, než pociťujem bolesť a nepohodu. Kričím a až následne budem sýty. Som vydaný napospas svojmu okoliu, ku ktorému teraz patrí aj človek, ktorý ma priviedol na svet a ktorého súčasťou som donedávna bol. To sú vnemy, ktoré sprevádzajú vznik uvedomenia si vlastnej existencie a hraníc medzi mnou a mojím okolím. Táto všeľudská skúsenosť vzniká práve pociťovaním telesnej nepohody, ktorá je niekedy pociťovaná ako bolesť.

Pokladáme za potrebné aspoň sa zmieniť o psychiatrických a neurobiologic­kých pokusoch odpovedať na otázky, čo to je, čo privádza ľudí k tomu, aby páchali hrozné (násilné) zločiny. Je to ich slobodná vôľa, alebo sú poháňaní niečím chorobne zlým v nich? Právnici, neurobiológovia i psychiatri sa neraz neúspešne pokúšajú stanoviť stupeň zodpovednosti za násilné konanie. Wolf Singer (2008), najvýznamnejší súčasný neurofyziológ v oblasti výskumu mozgu, žiada, aby sa vyvodili dôsledky na základe jeho výskumov, podľa ktorých nejestvuje slobodná vôľa (jestvuje údajne iba v špeciálnych podmienkach) v koncepcii viny a trestu. Keďže podľa výsledkov skúmania prírodných vied sa nemôže nik slobodne rozhodovať, je nezmyselné činiť jednotlivcov zodpoved­nými za svoje skutky. Spoločensky nebezpečné osoby musia byť jednoducho izolovaní (aj po prepustení z výkonu trestu, detencia) a podrobovaní špeciálnemu výchovnému programu. (Singer 2003) Gerhard Roth (2003), biológ a špecialista na výskum mozgu, vo svojich tézach ku kriminológii tvrdí, že schopnosť stať sa vinníkom (v právnom slova zmysle) pri páchateľovi treba vidieť na pozadí neuronálnej závislosti. Tieto názory by sme mohli interpretovať ako biologický determinizmus. Prof. Hans Markowitsch (Markowitsch – Welzer 2006), výz­namný biopsychológ na univerzite v Bielefelde, sa usiluje biosociálnym prístupom prekonať súčasnú „nepríjemnú“ priepasť medzi prírodnými a duchovnými i spolo­čenskými vedami na príklade výskumu mozgu a existencie slobodnej vôle. Na univerzitnej psychiatrickej klinike v Rostocku skúmali projekciou mozog odsúde­ných za násilné a sexuálne trestné činy. Boli to obrazy, ktoré pri ostatných vyvolávali zdesenie, ale aj súcit. Tomograf pritom registroval mozgovú aktivitu. Neurobiológovia sa dodnes pokúšajú analyzovať obrazy, ktoré vysielala magneto­rezonančná tomografia z hlavy odsúdeného zločinca, podobne ako i aplikácia PET (Positron Emission Tomography). Zjednodušene by sme mohli povedať, že je to snaha vidieť „zlo“, hľadať biologickú substanciu, ktorej substrátom je zlo.

typický obrázok pozitrónovej emisnej tomografie

Výskum a jeho výsledky o spracovávaní emócií u násilníkov sú dnes súčasťou svetového úsilia výskumu kriminality. Ľudské monštrá páchajúce zlo sú odbor­níkmi považovaní nie za chorých, ale za vinníkov schopných previnenia, teda takých, ktorých majú súdy uznať ako vinných, ktorí nie sú chorí, ale páchajúci zlo. Stále nezodpovedanou otázkou zostáva prečo. Predstavitelia neurobiologickej paradigmy tvrdia, že nik sa nemôže odhodlať napr. k vyhladova­niu alebo vražde vlastných detí slobodne. Žiaden človek nemá možnosť slobodnej voľby konať morálne dobre alebo zle. Zlo je biologický fenomén, ktorý má svoje korene v génoch, zážitkoch z raného detstva, sociálneho prostredia, čo sa uchováva v našom mozgu. Naše konanie v konkrétnej situácii je podľa Markowitscha (Markowitsch – Seifer, 2007) determinované aktivizáciou spojení toho, čo je v našom mozgu uchovávané. Väčšina doposiaľ skúmaných viacnásobných násilníkov vykazuje významné neuroanatomické alebo neurofy­ziologické deficity, ktoré páchateľ nemohol svojou vôľou ovplyvniť. (Roth 2003) Významný americký psychológ skúmajúci mozog Adrian Raine (University of Southern California v Los Angeles) skúmal 4269 chlapcov, ktorí sa stretli ako obete v detstve s telesným, psychickým alebo sexuálnym násilím. Raine zistil, že všetci do 18. roku svojho života konali trojnásobne častejšie násilie ako ostatní (1). Je presved­čený o tom, že biologický výskum prispeje k tomu, aby sa znížil počet trestných činov. Jeho výskum predpokladaného centra násilia v mozgu však neviedol zatiaľ k úspechu. Skúmal mozgovú aktivitu 22 odsúde­ných vrahov. Našiel u nich nápadné uzly v talame, ktoré sa nachádzali najčastejšie u sériových vrahov (2). Podobné nálezy však objavil aj u ľudí, ktorí neboli vrahmi. Raine konštatoval aj približne 14% menej mozgovej hmoty v prefrontálnom kortexe (3). Vo výskume sa však pokračuje.

Jozef Fritzl, elektrotechnik, dnes 73 ročný, väznil v suteréne svoju vlastnú dcéru doslova v otroctve, s ktorou splodil niekoľko detí. Dôkladné psychiatrické vyšetrenia jednoznačne preukázali jeho normalitu. Vysvetlenie príčin je dodnes neznáme, podobne ako aj osemročné väznenie Natasche Kampuschovej v pod­zemnom bunkri násilníkom, ktorý po jej vydarenom úteku spáchal samovraždu. Belgičan Marc Dutroux dlhé roky unášal deti, aby ich vyzlečených pripútal k posteli a napokon (preukázané) štyri z nich usmrtil.

Páchatelia, tieto ľudské monštrá, nie sú považovaní za chorých. Ale prečo sa podujali na takéto konanie? Psychiatria zatiaľ iba hľadá odpovede. Odpovede by mohli byť vecou sociológie. Výchova, vzdelávanie, rovesnícka skupina, vplyv spôsobu života a prostredia na delikvenciu sa stávajú predmetom intenzívneho skúmania. Ale i spoločenské príčiny sociálnej deviácie zostávajú nedostatočne zodpovedané. Zdá sa však, že sociológia i filozofia by mali varovať, aby nedošlo k redukcii zločinnosti na medicínske fenomény, čím by sa stali nerozlíšiteľnými choroba a zlo. Keď sa stane zločin biologickým problémom, následne pre trestné právo nebude priestor.

Násilie je i špecifickým prejavom negácie ľudskej slobody. Sloboda totiž nie je „poznanou nevyhnutnosťou“, ako ju chápala marxistická filozofia a etika (4), ale možnosťou rozhodovať sa a podľa toho aj konať. Človek sa však nerozhoduje preto, že je slobodný, ale človeka nazývame slobodným vtedy, keď isté rozhodnu­tia prijímať môže. Sloboda bude teda skôr ako stav možnosťou konať tak alebo inak, vstupovať do takých alebo onakých vzťahov.

V súvislosti s násilím sa treba zmieniť ešte o fenoméne kompenzácie násilia násilím. Je to predstava, podľa ktorej niektoré obete násilia môžu získať opätovne sami seba, ak budú sami konať násilie. Vzniká tak idea akéhosi „oslobodzova­cieho násilia“ ako pokus o znovuzískanie miesta pod slnkom. Aj keby sme akceptovali fungovanie takéhoto oslobodzovacieho mechanizmu páchaním násilia, treba poznamenať, že vždy je to násilie nie na tých, ktorí násilie na svojich obetiach spáchali, ale násilie obetí na ďalších obetiach. Je to teda „získavanie miesta pod slnkom“ na úkor iného.

„Sú mladí, sú mužského pohlavia, sú bez šancí a sú nebezpeční“ (5) – takto charakterizuje zvyčajne verejnosť, ale i politici v mnohých európskych štátoch kriminálnych migrantov, násilníkov, ktorí sa podieľajú na veľkom percente páchania násilnej trestnej činnosti. Zdá sa, že brutalita mladých nepozná hraníc. Stretávame sa s ňou na futbalových štadiónoch na celom svete, na staniciach metra v Mníchove i v Londýne, v Palestíne (Hebron), v Libérii i na Slovensku. Ničivá sila mládežníckeho násilia a vandalizmu robí bezbrannými jej obete, ale neraz i políciu, prokuratúru a súdy najmä voči skupine mladých ľudí, ktorí nemajú čo stratiť a sú na všetko odhodlaní neraz kvôli bezperspektívnosti svojej biografie (6). Pre mnohých nejestvuje ani obava z trestnoprávneho stíhania alebo z hrozby trestu odňatia slobody. (Keď, tak pôjdem sedieť. No a čo?) Súčasný spôsob života mnohých násilníkov imunizuje voči hrozbám a trestom. Prof. Hans-Jürgen Kerner, významný európsky kriminológ pôsobiaci na Univerzite v Tübingene, uvádza (Kerner 1997), že je vlastne jedno, aký trest dostane mladý páchateľ – násilník, či bude zavretý alebo odsúdený k trestu odňatia slobody podmienečne, jeho násilnícke správanie to sotva zmení.

Nestačí nám však konštatovať existenciu tohto javu, ktorý určite neobíde ani Slovensko, i keď zatiaľ nenadobudol také obludné rozmery ako vo viacerých európskych štátoch, ktoré sa stali cieľovou krajinou migrantov z rozvojových zemí. Je nevyhnutné pokúsiť sa analyzovať príčiny tohto javu a hľadať odpovede na otázky prečo? Je toto násilie problémom iba cudzincov? Je „hnev“ mladých mužov problémom najnižších spoločenských, príp. deklasovaných vrstiev? Je to problém konzumného spôsobu života a „konzumácie masmediálneho násilia“? Alebo je to boj kultúry „spodiny“ proti etablovanej kultúre a kresťanskému svetu? – pýtajú sa autori príspevku Príklad zla na titulnej strane časopisu Der Spiegel (7). (2008: 21)

Jestvuje veľa teórií, ktoré sa pokúšajú vysvetliť tento jav. Dve z nich sú však najtypickejšie. Simon Baron-Cohen (8) tvrdí, že aj súčasný agresor nesie so sebou bremeno evolúcie. Boj o ženu ako dedičstvo praveku tvorí základ ešte aj pre dnešné mužské zločiny. „Najudatnejší a najšikovnejší bojovníci v súťaži medzi mužmi si vybojovali najvyšší sociálny status a zabezpečili si tým najčastejšie ženy a potomstvo.“ (Baron-Cohen 2004) Toto „dedičstvo“ jestvuje dodnes.

Iný názor tvrdí, že už v prenatálnom vývoji, v šiestom týždni tehotenstva sa dostáva kaskáda molekulárnych ireverzibilných signálov na výhybku smerujúcu k mužskému pohlaviu. Testosterón sa dostáva do mozgových regiónov, ktoré sú zodpovedné za sexualitu a agresiu a spôsobujú nárast väčšieho počtu buniek (9). Táto tzv. testosterónová teória je náprotivkom ponímania agresie ako naučeného správania a mnohými generáciami odovzdávaná ako vzorce mužskosti. V tomto prípade máme do činenia so sociálnym konštruktom. Dieter Otten (10) konštatuje, že zločin je záležitosťou mužov. Nemusíme s ním súhlasiť, ale za organizovanou kriminalitou, sex-turizmom, násilím na deťoch, na sexuálnom zneužívaní, výčinoch chuligánov stoja takmer vždy muži. Väčšine z nich chýba podľa Ottena „morálna orientácia“. Tak školskou vzdelanosťou, ako aj v povolaní sa nachádzajú na zostupe. Ženy naproti tomu sa stávajú brilantnými vo všetkých odvetviach spoločnosti. Ako sa s touto situáciou vyrovnávajú „machos“ („siláci“)? Tu tiká sociologická časovaná bomba 21. storočia. Čo sa deje so „silnejším pohlavím“? Prečo zlyhávajú muži a odkiaľ pramení ich náklonnosť k deviantnému správaniu? Dieter Otten vyvíja pre budúcnosť nový koncept života pre muža, ktorý ho má znova vyviesť zo slepej uličky. Pravda, ak bude chcieť – dodáva autor.

Vysvetlivky:

1 Podľa – A. M. Homes (2004: 68).

2 Raine, A. – v Neuropsychiatry, Neuropsychology and Behavioural Neurology 1998; 1: 1-7, ; Yaling Yang und Adrian Raine v októbrovom vydaní British Journal of Psychiatry, ako i Adrian Raine et al., Birth Complications combined With Early Maternal Rejection at Age One Year Predispose to Violent Crime at Age Eighteen Years, Archives of General Psychiatry, 1994, december, 51 (12), s. 984-988.

3 Prefrontálny kortex – Präfrontalcortex (prefrontal area) sa nachádza priamo za našimi očami. Má približne veľkosť biliardovej gule a podľa amerického psychológa Karla Pribrama (1991) z Georgetown University je „sídlom civilizácie“. Jeho úlohou je kontrolovať a brzdiť impulzy prichádzajúce z iných častí mozgu. V čelovom mozgovom laloku je naše etické vnímanie, náš cit pre dobré a zlé, ako aj schopnosť empatie. V mozgu sociopata jestvuje doslova zábrana.

4 Marxistická filozofia – podľa marxistickej filozofie čím hlbšie poznával človek objektívne zákony, tým uvedomelejšia a slobodnejšia bola jeho činnosť. Ohraničenosť ľudskej slobody nie je podmienená len závislosťou ľudí od prírody, ale aj od spoločenských síl, ktoré nad nimi vládnu. V spoločnosti rozdelenej na antagonistické triedy sú spoločenské vzťahy ľuďom nepriateľské. Socialistická revolúcia odstraňuje antagonizmus tried, nastáva (podľa Engelsa) skok z ríše nevyhnutnosti do ríše slobody. (Judin – Rozentaľ 1965: 471)

5 Pozri – o tom aj Rossow – Pape – Wichstrøm 1999.

6 Príkladom – môžu byť dlhotrvajúce a iba veľmi pomaly utíchajúce udalosti v parížskej štvrti Chlichy. Mladí ľudia v parížskej štvrti Clichy, ktorí sú predovšetkým prisťahovalcami zo severnej Afriky alebo ich potomkovia, jednoducho pochopili, že nikdy nedostanú šancu, aj keď dosiahnu rovnaké vzdelanie ako ostatní obyvatelia Francúzska. Mnohí z nich už nemajú čo stratiť, niektorí z nich, už i trestaní, jednoducho rezignovali na iné spôsoby sebapresadzovania. Násilie, ku ktorému pristúpili, je podľa Heitmeiera (jedného z popredných európskych sociológov kriminality z Univerzity v Bielefelde) nová forma boja o uznanie a zdá sa, že aj osvedčeným spôsobom, aby si ich konečne všimli. Nehrozí vznik podobných javov aj v SRN, vo Veľkej Británii, osobitne v Írsku, príp. aj v ďalších krajinách EÚ? – pýta sa Heitmeier (2008: 114).

7 Der Spiegel – významný časopis nadnárodného významu, je synonymom „investigatívneho žurnalizmu“. Filozofka Hannah Arendtová sa vyjadrila, že: „… in diesem Zusammenhang erscheint mir immer mehr, dass der SPIEGEL wirklich die einzige Opposition (mit Fehlern, aber warum nicht?) gewesen ist, die es ueberhaupt gab.“

8 Simon Baron-Cohen – je anglický psychológ a riaditeľ Centra pre výskum autizmu (ARC) na univerzite v Cambridge.

9 Louann Brizendine – profesorka neuropsychiatrie v San Franciscu. (Brizendine 2007)

10 Dieter Otten – je profesorom na Univerzite v Osnabrücku. Jeho najvýznamnejšie dielo je o zlyhaní mužov. (2000)

Svoj názor k danej téme môžete vyjadriť aj v diskusnom fóre.

prof. PhDr. Peter Ondrejkovič, PhD.
Pôsobí ako profesor na katedre sociológie Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.
Čerpané z: časopis SOCIOLÓGIA (č. 5/2008), ktorý vydáva SÚ SAV.

Peter Ondrejkovič, 30. 11. 2008 | Prečítané: 5013 | Rubrika: Veda a spoločnosť

Webhouse.sk

Webhouse

Odporúčame najlepší webhosting a domény za super ceny!

Iné médiá
Zbierka na ochranu humanistov vo svete
Humanists International crowd-funds for persecuted humanists
Pomôžte humanistom vo svete! Mnohí čelia prenasledovaniu, mučeniu a trestu smrti za svoje presvedčenie. Pozri: Zbierka na ochranu humanistov vo svete.
Voliči, pozor na Kisku!
Keď klamal v minulosti, bude klamať aj v budúcnosti. Pozri: Kiska povedal: „Nezaložím stranu.“ a Kiska je hanba Slovenska.
Etická výchova
Ako by mala vyzerať etická výchova — alternatíva nábo­ženskej výchovy pre deti bez vyznania? Aký je váš názor?
Nové vo fóre
Brajti
The Brights
K teórii a praxi humanistickej výchovy
K teórii a praxi humanistickej výchovy
Kniha
Sumeri
Dobré knihy
Kniha Zakázané ovocie – Etika humanizmuKniha Nemnožme sa!Thomas Paine – Vek rozumu
Sčítanie ľudí bez náboženského vyznania
Atheist Census
Podporte útulok pre zvieratká
Podporte útulok pre zvieratká v Humennom
Anketa Strom roka
Vytvorené v redakčnom systéme phpRS © Jiří Lukáš | RSS | Návrat hore