www.humanisti.sk
Petícia
Podporujeme
Spoločnosť PrometheusEthos – občianske združenie so zameraním na etiku, humanizmus a sekularizmusHumanisti Slovenska – občianske združenieZošity humanistovKníhkupectvo AlternatívaAteisti Českej republikyHumanistickí ateistiVoľná myšlienka v ČeskuThe BrightsAdam Roman
Spolupracujeme
Kochlear.czÚnia nevidiacich a slabozrakých SlovenskaEurobabička Českej a Slovenskej republiky
Sčítanie ľudí bez náboženského vyznania
Atheist Census
Adresa redakcie
e-mailová adresa redakcie
Internetový čas
Internet time: @083
Počítadlo

Spam poison
Spam poison

Prečo mám byť morálny?

Úryvok z knihy Zakázané ovocie – Etika humanizmu

Paul Kurtz – Etika humanizmuZostáva nám rozriešiť ešte jednu dôležitú otázku v oblasti maloskupinových vzťahov, a preto sa vrátim k prvotným základným povinnostiam a opýtam sa: „Prečo mám byť morálny?“ Na čom sa zakladajú moje záväzky a povinnosti voči mojim spoluobčanom? Túto otázku nástojčivo kladú humanistom na jednej strane veriaci a na druhej strane skeptici. Teisti hlásajú, že majú vyriešený problém povinnosti: máme dodržiavať morálne predpisy, lebo to prikazuje boh. To považujú za odôvodnenie morálnych povinností a to má pre nich normatívnu silu. Trvajú na tom, že bez tohto základu by nebolo dôvodu byť morálnym a nebolo by rozdielu medzi dobrom a zlom. Takto sa naturalistom a humanistom pripisuje zdanlivá rozpačitá neistota, keď teisti tvrdia, že ak si odmyslíme boha, zrušíme dôvody pre mravnosť.

Už sme hovorili o slabinách tohto predpokladu. Dôkazy, že boh existuje, nepresvedčujú. Takéto presvedčenie sa v konečnom rozbore zakladá len na viere. Postaviť etiku na bohu znamená posunúť pochybovanie ešte o krok dozadu a vôbec sa tak pri odôvodňovaní nedostaneme dopredu. A tu treba pripomenúť, že mnohí, čo hlásajú vieru v boha, zanedbávajú svoje povinnosti a prehrešujú sa proti morálnym zásadám. Je isté, že viera v boha sa vždy ukázala nedostatočnou zárukou morálneho správania.

Aj strach pred trestom a nádej na odmenu je sotva etickým dôvodom pre dodržiavanie božích prikázaní. To iba maskuje základný egoizmus: byť mravným z vypočítavosti. Teistov dôvod je v určitom zmysle nemorálny, lebo zabúda na morálne svedomie a obracia sa na autoritu, čím sa vyhýba samotnému obsahu morálneho príkazu. Teistická mravnosť je neprimeraná, lebo morálna povinnosť je sama osebe taká dôležitá, že sa nepotrebuje odvolávať na predpoklady. Povzbudzovať naše morálne cítenie odvolávaním sa na ešte podstatnejšie nie morálne dôvody znamená klamať naše najvnútornejšie morálne pocity.

Stojíme pred touto výzvou: môžeme odôvodniť zodpovednosť ňou samou, len etickými dôvodmi, a teda bez pomoci niečoho od skúsenosti nezávislého alebo predpojatého? Etickí skeptici popierajú túto možnosť. Hľadajú „poslednú“ príčinu morálneho správania, ale ju nenachádzajú. Súčasne sú však kritickí aj voči teistickým pokusom odôvodniť zodpovednosť a nevidia vzťah medzi bohom a našou povinnosťou; ich námietka znie, že teista nedokazuje nevyhnutný charakter povinnosti. Preto ostávajú nepresvedčení a odmietajú názor, že božie prikázania sú morálne záväzné.

Ale skeptik obracia tú istú zbraň aj proti etickému naturalistovi a humanistovi, keď pripomína, že nechápe, ako môže niekto odvodiť „máš (povinnosť)“ od „je to tak“ bez veľkého skoku v argumentovaní. Pre „máš“ vyžaduje najprv premisu a potom nevyvrátiteľný dôkaz. Tvrdením, že nič takého nenachádza, poddáva sa akémusi subjektivistickému zúfalstvu. Donekonečna kladie otázku „Prečo?“ a nikdy nenájde hľadaný dôkaz, neuspokojí ho nijaká odpoveď. Stále len vzdychá „Prečo je to dobré?“ a „Prečo je to povinnosť?“

Dovoľte mi pristúpiť k tomuto problému s ďalšou otázkou: Čo vlastne znamená táto otázka? A dovoľte mi hneď sa priznať, že pre mňa má tradične formulovaná otázka „Prečo mám byť morálny?“ len málo zmyslu. Ak sa to chápe ako všeobecná univerzálna otázka, ťažko si predstaviť, aká odpoveď by mohla byť primeraná; neviem dokonca, či tejto otázke možno rozumieť. Okrem toho mi táto otázka maskuje utajené „hľadanie istoty“, ako by bol povedal John Dewey, keď sa nič podobného nedá nájsť.1

Navrhujem, aby sa táto otázka formulovala špecifickými výrazmi: „Prečo mám splniť tento záväzok alebo túto povinnosť?“ V takomto prípade je tu konečne vzťah, a teda aj určujúca odpoveď. „Prečo mám vrátiť peniaze, ktoré som si požičal od priateľky?“ „Prečo mám byť čestný k svojim zákazníkom?“ „Prečo nesmiem okradnúť starenku na rohu ulice?“ Každá z týchto otázok má vzťah k niečomu; na každú sa viaže rad úvah a príčin, ktoré sú v konkrétnej situácii rozhodujúce.

Pozrime sa bližšie na prvú otázku. Predpokladajme, že vám priateľka požičala peniaze, keď ste ju o to poprosili, a že teraz ich pýta nazad, lebo ich potrebuje. Toto je konkrétna požiadavka a vy máte obdobnú povinnosť vyhovieť jej. Spravidla sú vecné dôvody dostačujúce a nijaký slušný človek sa nebude o ne prieť. Isteže, možno sa pýtať: „Prečo by mali ľudia platiť svoje dlhy?“ Keby niekto predsa len položil túto filozofickú otázku, asi by sme sa zasmiali a čudovali, či si z nás robí žarty, alebo či mu chýba zmysel pre mravnosť, ba či nie je chorý. Možno sa jeho vývoj zastavil na detskom stupni morálneho cítenia a naozaj mu chýba kognitívny morálny názor; ešte vážnejšie by bolo, keby mu úplne chýbal citlivý ohľad na potreby a záujmy iných. To by znamenalo, že je morálny analfabet. Aj tak by sme však mali vytrvať a pokúsiť sa presvedčiť ho. Ako to urobiť? Ide predsa o to, že tu platia všeobecné pravidlá skupiny prima facie a morálne pravidlá, ktoré sa človek naučí zo skúsenosti. Pravidlo „Dodržuj svoje sľuby“ je posilnené ďalším pravidlom „Plať svoje dlhy“ a obidve sa hodia na uvedenú situáciu. Samozrejme, môžeme vyzdvihovať význam týchto všeobecných zásad: keby sa zásady sústavne porušovali, nikto by v budúcnosti nikomu nič nepožičal a požičiavaniu by bol skoro koniec. Keby ľudia nedodržiavali svoje sľuby a uzatvorené dohody, nedalo by sa v budúcnosti nikomu dôverovať. Ľudia by si prestali veriť a to by bola pre ľudské vzťahy katastrofa.

V tomto štádiu uvažovania sa odvoláme na druhostupňové predpokladové pravidlo vyššieho stupňa všeobecnosti. V spore s morálnym skeptikom, ktorý si kladie otázku, či naozaj má takúto povinnosť, najprv sa ho spýtame, či si tie peniaze naozaj požičal. Ak povie, že áno, dostane ďalšiu otázku – či súhlasil s tým, že požičanú sumu vráti. Ak aj teraz odpovie áno, vyslovíme záver: „To je dostatočný dôvod, aby si požičané peniaze vrátil.“ V tejto situácii je jeho záväzok posilnený skutočnosťou, že k svojmu priateľskému vzťahu pridal ďalšiu špeciálne platnú povinnosť. Isteže, môžu existovať poľahčujúce okolnosti a môže ich uviesť: možno nemá peniaze a keďže je v núdzi, dúfa, že priateľka s vrátením dlhu počká; keďže mu je priateľka, asi mu túto láskavosť urobí. Alebo si možno sama od neho v minulosti niečo požičala a nevrátila to. Iste sa dá všeličo povedať a malo by to stačiť. Netreba sa odvolávať na boha alebo metafyzikov, aby rozriešili túto morálnu dilemu. V prípade potreby sa však dá uviesť argument druhého stupňa, t. j. etická zásada „Ľudia musia svoje dlžoby platiť.“ Ako sme videli, táto zásada nie je absolútna; je to len podmienečná všeobecná povinnosť, lebo jej môžu protirečiť iné zásady a potom sa od splatenia dlžoby alebo dodržania sľubu môže upustiť. Stane sa napríklad, že nemám peniaze na vrátenie, lebo som ich dal inému priateľovi, postihnutému ťažkou chorobou a vo veľkej núdzi. Dlžobu treba vrátiť, ale čo, ak existuje nejaká vyššia povinnosť, alebo ak treba urobiť niečo ešte lepšie? Je prinajmenšom pravdepodobné, že sa občas vyskytne konflikt povinností.

Aj tak však môžu teisti a skeptici spojiť svoje sily a spustiť na mňa: „Ale prečo vôbec dodržiavať nejaké etické zásady? Prečo ich všetky neodmietnuť? Prečo veriť na mravnosť? Dokážte mi, že sa niekto má správať morálne.“ Tieto otázky sú také staré ako filozofia. V Platónovej Ústave sa Glaukón a Adeimantus pýtajú Sokrata: „Môžete dokázať, že spravodlivosť, mravnosť a cnosť sú skutočne samy osebe dobré, a nie z inštrumentálnych alebo utilitárnych dôvodov, keďže, ako vieme, vedú k šťastnému životu a na niečo slúžia?“ Ako odpovedám ja na túto otázku? Opakujem, že v bežnom živote sa táto otázka zvyčajne nekladie, lebo tu ide o konkrétne povinnosti, ktoré vyplývajú z našej sociálnej situácie, z našich nárokov a z požiadaviek na nás, z našich predošlých záväzkov a našich budúcich plánov. Kto položí túto otázku, toho zaujímajú tie najhlbšie korene morálneho života. Také otázky sa rodia v zúfalých ľuďoch, ktorí sa vzpierajú existujúcemu poriadku a vedome odmietajú všetky normy všeobecnej slušnosti. Alebo ich môžu klásť študenti filozofie, ktorí hľadajú v epistemológii záruku pre súhrn práv, povinností a záväzkov.

Treba rozlišovať medzi príčinou a motívom. Dajú sa uviesť argumenty pre určité morálne stanovisko, tie však môžu, ale nemusia mať psychologickú silu dostačujúcu na rozhodnutie jednotlivca, ktorý môže stále opakovať svoju otázku „Prečo byť morálnym?“ Keď sa to takto opakuje, poviem, že táto otázka nemá zmysel, ak sa jej nedá obsah vyslovením špecifickej požiadavky. Morálne pravidlá, dobro, právo, povinnosti, zodpovednosť a záväzky sa zakladajú na predošlých povinnostiach a spoľahlivosti jednotlivca a na jeho mieste v konkrétnej sieti spoločenských vzťahov: ako rodič, dieťa, milenec, priateľ, zákazník, praktický lekár, učiteľ, profesionálny športovec atď. Všetko závisí od našich osobných vzťahov k iným ľuďom a od nášho postavenia a úlohy v danej spoločenskej sústave. Tu platia a rezonujú všeobecné zásady typu prima facie a bežné morálne pravidlá. Ozývajú sa v našom svedomí: treba byť spoľahlivý, nekradnúť, nespôsobiť druhému bolesť, byť milý a nápomocný. Prečo? Lebo žijúc spolu s inými zisťujeme, že musia byť nejaké pravidlá, ktoré riadia očakávania a povinnosti. Tieto základné morálne pravidlá sú vazelínou, ktorá umožňuje harmonizáciu spoločenských stykov. Každé z týchto pravidiel testujeme podľa jeho dôsledkov. Ich odmietnutie by viedlo k chaosu a neporiadku.

Aj tu môže niekto namietať: „Ale prečo by sa mňa mali týkať nejaké harmonické spoločenské vzťahy?“ Ponúkam mu dve odpovede. Po prvé preto, lebo je to vo vlastnom záujme každého jednotlivca, pretože naozaj všetko, čo si kto v živote želá, sa týka aj iných ľudských bytostí. Preto sa treba prispôsobiť a aj priateľstvá sú potrebné. Sú to inštrumentálne a pragmatické úvahy a rozumný človek ich prijme z čisto prezieravej opatrnosti. Rozumne uvažujúci človek sa postaví do úlohy nestranného pozorovateľa a uzná platnosť väčšiny morálnych úvah, teda aspoň tých, čo sú prima facie. Všeobecná zásada nie je hneď platnou povinnosťou a to, čo treba urobiť, závisí od uvážlivého vyhodnotenia všetkých činiteľov v danej situácii.

Po druhé, etika sa nemôže zakladať len na sebeckých požiadavkách. Keby to tak bolo, zmenili by sme sa všetci na machiavelistov2, šikovne využívajúcich mravnosť na svoje vlastné bezohľadné ciele a schopných nedbať na ňu za zmenených okolností. Etický život má však dôležitejší význam: morálne vedomie je zakorenené v našej podstate ľudských bytostí. Existuje vrodená závislosť určitých vzťahov, založená na sociobiologických podnetoch a kultúrnom vývoji, čo sa prejavuje v našom citovom živote. Vo všeobecnosti máme, alebo by sme mali mať priateľský ohľad na druhých. Naše konanie motivuje spoločenský, a nielen náš osobný záujem. Milenci spontánne cítia empatický záujem jeden o druhého. Medzi priateľmi sa v priebehu družných stykov a na základe spoločenských záujmov vytvorí nezištnosť. Dobrá matka prejavuje o svoje deti obdivuhodnú láskavú starostlivosť. Vážime si mäsiara, pekára aj svietnikára.

Ak niekto nevidí, že má povinnosti a zodpovednosť, je morálne slepý a niečo mu chýba. Niektorí ľudia nikdy nepochopia matematiku a ťažko chápu geometrické poučky. Môžeme sa pokúsiť naučiť ich logicky uvažovať; no ak neprejavia pochopenie, myslím si, že sa nedá robiť nič iné, než pokus viackrát opakovať. „Ak a = b a b = c, potom a = c“ je celkom jednoduchá dedukcia a predpokladáme, že ju normálny žiak pochopí; komplikovanejšie matematické rovnice nie sú prístupné každému.

Podobne sa dá uvažovať aj pri otázkach každodenného života, keď sa pokúšame vysvetliť samozrejmosť výroku o nejakom fakte. Ak opisujeme niečo veľmi jednoduché, musíme dosiahnuť súhlas. „Vonku prší“ je tvrdenie, ktoré sa dá preveriť jednoduchým pohľadom z okna. O pravdivosti zložitejších hypotéz a teórií sa dá diskutovať; možno uvažovať, či sú dôkazy dostačujúce, ale neplatí to vtedy, ak hovoríme o niečom, čo nám sprostredkúvajú naše zmysly. Podobne sa dá uvažovať aj o dôkaze elementárnej mravnej zodpovednosti. Ak dieťa alebo dospelý človek nechápe, že nesmie klamať alebo nezmyselne niekomu uškodiť, potom mu morálne niečo chýba (obyčajne na základe duševného alebo telesného poškodenia); chýba mu základné morálne pochopenie, nevyhnutné pre spoločenskú kompatibilitu.3 Tu sme sa dostali do slepej uličky, lebo máme do činenia s osobou, ktorá má nízky M.Q. (morálny kvocient) – nech je to už z akýchkoľvek dôvodov.

Zmätok a problémy v ľudských záležitostiach vznikajú aj tým, že morálne vedomie nie je rovnomerne rozložené. U niektorých ľudí sa vyvinulo len čiastočne a zahrnuje len úzky okruh najbližších príbuzných alebo blízkych priateľov. Etickým popudom konkurujú v mysliach niektorých ľudí iné podnety a pokušenia.

Nech nám stačí vymenovať nasledujúce teoretické predpoklady:

1. Morálne správanie je neoddeliteľná súčasť našej podstaty ako spoločenských tvorov.
2. Morálna motivácia je z väčšej časti len možnosť (potencialita), ktorá sa vyvíja iba v priaznivých podmienkach. Existujú štádia morálneho rastu.
3. Morálny vývoj sa niekedy zastaví, niečo ho zabrzdí, alebo ho znemožnia iné vplyvy.
4. Existujú odchýlky od noriem morálnej empatie; spôsobujú ich aj subtílne biologické, psychologické alebo sociologické príčiny.
5. Od zrodu schopnosti poznávať a prežívať spolupatričnosť závisí, či sa morálne city a spoločenské záujmy rozvinú.

L. Kohlberg, J. Piaget, A. H. Maslow a iní pedagogickí psychológovia tvrdia, že existujú vývojové štádiá, ale možno diskutovať o tom, či naše dnešné štádiá zodpovedajú ich rozdeleniu. Predkladám nasledujúcu analýzu vývojových fáz mladého človeka; podotýkam, že vývoj nemusí byť u každého jednotlivca rovnaký (podrobnosti pozri v 6. kapitole). V prvom rade ide o to, či a prečo u niektorých ľudí chýbajú neskoršie vývojové štádiá.

Detská nemorálnosť. Také osoby nemajú vnútorný cit pre správne a nesprávne. Prežívajú dni ako neustále potešenie, skoro ako deti; nie sú schopné alebo odmietajú prispôsobiť sa druhým. Nemajú morálne svedomie. Toto štádium platí len pre duševne chorých alebo ťažko postihnutých ľudí, ktorí sa nedajú včleniť do spoločnosti. Keďže určitý stupeň socializácie sa zvyčajne dosiahne, ostáva len veľmi málo jednotlivcov na tomto stupni vývoja.

Poslušnosť voči pravidlám. To je štádium, v ktorom sa vyvíja morálne správanie, založené primárne na prispôsobení sa pravidlám a zvykom, ktoré vnucujú a posilňujú sociálne príkazy – asi tak, ako sa vychováva a k čistote v dome privyká psíča. Každé porušenie pravidla sa prísne trestá. Morálny kódex sa vštepuje dovtedy, kým sa v mysli nezakorení úplná poslušnosť, rovnajúca sa poslušnosti zákonu. Za splnenie povinnosti sa dáva odmena, za jej obídenie sú tresty. Vzťah medzi učňom a učiteľom je ako vzťah podriadeného k vrchnosti. Veľká časť náboženskej morálky nikdy neprekoná toto autoritatívne štádium. Ako dieťa musí každý prejsť týmto učebným štádiom, ak si má osvojiť morálne pravidlá.

City náklonnosti voči iným ľuďom. V normálnom jednotlivcovi sa vyvíja zvnútornený záujem o potreby iných ľudí v jeho okolí. Vytvára sa ohľad na morálne pravidlá a želanie dodržovať ich. Prejavuje sa to v medziosobných vzťahoch, napríklad medzi milencami a priateľmi. U niektorých jednotlivcov sú tieto pocity oslabené alebo potlačené; niekedy im dokonca chýbajú, a to najmä vtedy, ak sa ich psychologický vývoj oneskoril a ich základné potreby zostali neuspokojené. Morálne cítenie je normatívnym výrazom spoločenskej podstaty ľudských bytostí. U narušených osobností je nízke alebo chýba a potom sa u nich len ťažko dá stimulovať motivácia pre etické správanie. Vyvolať city náklonnosti už v priebehu ranej výchovy dieťaťa je najlepší podnet na postupný rast morálnej príchylnosti v neskoršom živote.

Etika sebectva. Rozhodnúť o tom, čo treba urobiť, možno aj len z hľadiska vlastného prospechu. Eticky založený človek uvažuje racionálne o dôsledkoch svojich činov a predsa môže urobiť výnimku zo všeobecných morálnych zásad – najmä ak si myslí, že to nevyjde najavo. Len málokto vie úplne odolať takémuto pokušeniu. Iní takto hrešia veľmi často a myslia pritom len na vlastný zisk. Rozhodnutie potlačiť svoje túžby a radšej sa podieľať na spoločenských cieľoch môže vychádzať aj z uváženia možných dlhodobých výhod. V takýchto prípadoch je sebec ochotný dodržať etické pravidlá, lebo jeho prvoradý cieľ je trvalé vlastné šťastie. Dokonalosť sa často chápe ako cesta k najvyššiemu možnému osobnému blahu. Kto takto rozmýšľa, tomu spravidla chýba mravné cítenie voči iným ľuďom a býva zameraný predovšetkým na svoju osobu. Nemusí to tak byť vždy; rozhodnúť sa vo vlastnom záujme pre prospech neznamená vždy nedostatok morálneho záujmu o druhých.

Jednota morálneho cítenia a rozumného sebectva. Na tejto úrovni existuje skutočný pocit empatie a láskyplný záujem o druhých. Lásku k rodine, skupine, kmeňu alebo národu možno zosúladiť s vlastným záujmom. Človek túži, aby jeho sociálna skupina prosperovala, aj keď niekedy na úkor iných skupín. Žičlivosť tu vyrastá z postojov podložených skúsenosťami a citmi.

Humanistická etika. Rozvinutý vyspelý etický systém zahrnuje záujmy širokej spoločnosti na takmer celosvetovej úrovni. Je schopný preniesť sa ponad záujmy malých spoločenstiev a má tieto znaky:
– dodržiavanie všeobecných etických zásad, ktoré nemožno porušiť bez dostatočnej príčiny;
– vnútorný cit morálnej náklonnosti a láskavosti; snaha neublížiť bez príčiny iným ľuďom;
– rozum riadi správanie na základe pojmov dokonalosti; do určitej miery sa pripúšťa sebectvo, ale musí tu byť aj záujem o dobro skupiny;
– okrem toho je tu etické vedomie potreby rozšíriť mravné správanie za hranice vlastného úzkeho okruhu do širšej ľudskej spoločnosti. Jeho poslaním je zaistiť prežitie a šťastný život svetovej spoločnosti a celého ľudstva.

1 John Dewey. The Quest for Certainty: A Study of the Relation of Knowledge and Action (Hľadanie istoty); Minton, Balch and Co., New York, 1929.
2 Machiavelista [makia-] m. /podľa talianskeho štátnika N. Machiavelliho/, machiavelizmus [makia-] – politika používajúca bezohľadné, zákerné spôsoby na dosiahnutie svojho cieľa.
3 Kompatibilitaodb. schopnosť sceľovať, zlučovať, robiť dačo kompaktným; súdržnosť, spájateľnosť, zlučiteľnosť.

Autorom knihy je Paul Kurtz. Pôvodne vydaná vo vydavateľstve Prometheus Books, ktorú do slovenčiny preložil Rastislav Škoda.

Knihu Zakázané ovocie – Etika humanizmu si môžete objednať na adrese:

Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava

ikonaalebo e-mailom na adrese: rastskoda@kabelbw.de.

Chcete sa vyjadriť? Využite diskusné fórum.

Rastislav Škoda
publicista a vydavateľ dvojmesačníka Zošity humanistov
Čerpané zo:
Zakázané ovocie – etika humanizmu, ISBN 80-967906-5-X

Súvisiace články:
Zomrel Paul Kurtz (22.10.2012)
Etika dokonalosti (05.05.2012)
Prečo humanizmus? (26.01.2011)
Humanistické zásady (25.10.2010)
Malý chlapec (10.02.2010)
K teórii a praxi humanistickej výchovy (17.07.2009)
Rád vysvetlím, kto sú humanisti (26.01.2007)
Neskutočné skutočnosťou? (14.01.2007)
Nealternatívna alternatíva (14.01.2007)

Rastislav Škoda, 28. 10. 2007 | Prečítané: 13314 | Rubrika: Kto sú humanisti?

Euro kalkulačka
Euro kalkulačka EUR Euro kalkulačka SKK
Anketa
Čo považujete najviac za zmysel Vášho života?

Láska (85 hl.)
 
Práca (21 hl.)
 
Rodina (51 hl.)
 
Sloboda (48 hl.)
 
Šťastie (34 hl.)
 
Život (žiť) (53 hl.)
 
42 (41 hl.)
 
Iné (37 hl.)
 
Nemám zmysel života (29 hl.)
 

Celkom hlasovalo: 399
Etická výchova
Ako by mala vyzerať etická výchova — alternatíva nábo­ženskej výchovy pre deti bez vyznania? Aký je váš názor?
Nové vo fóre
Brajti
The Brights
Kniha
Sumeri
Dobré knihy
Kniha Zakázané ovocie – Etika humanizmuKniha Delúzia Boha
Nová kniha
Kniha Nemnožme sa!
Vytvorené v redakčnom systéme phpRS © Jiří Lukáš | RSS | Návrat hore